TVORBA

 
Tajovského literárne počiatky boli veľmi skromné. Svoju prozaickú a dramatickú tvorbu začal roku 1893 debutom Na mylných cestách. Prejavil sa tu však dosť nevýrazne, hľadajúc svoju literárnu formu. I František Votruba sa vyjadril, že toto dielo bolo „vcelku bezvýznamné“. A tak J.G.Tajovský začal svoju pozornosť venovať básnickým pokusom. Išlo predovšetkým o ľúbostné verše, ktorým dodal sociálne momenty a humoristicko-satirický tón. Niektoré z nich boli aj publikované v časopisoch (Dobre sa maj, Prosba, obidve v Slovenských pohľadoch 1904, satirická báseň Dohňanská v Černokňažníku 1896, Za mužom – Slovenské listy 1901). Na radu Svetozára Hurbana Vajanského zanechal poéziu a znovu sa vrátil k próze. No obdobie veršovania ovplyvnilo jeho ďalší vývin, a to najmä v oblasti jazyka (ľudová hovorovosť).
V próze sa predstavil takmer súbežne dvoma zbierkami čŕt a poviedok Omrvinky Z dediny (obe 1897). Zaradil do nich svoje prvotiny, v ktorých kladie dôraz na dokumentárnu stránku zobrazenia. Rozprávanie autora vyvolávajúce ilúziu ústneho podania sa koncentruje okolo určitej postavy či príbehu, spočiatku často okolo osoby starého otca (Čarodejné drievce, Starého otca rozpomienky, 1896, Ferko, Rozpomienka, 1897, Jastraby, 1898). V týchto prózach sa naplno uplatňuje realita súčasnej dediny, tlmočená stanoviskom jej najchudobnejšou časťou. Do podtitulu rozprávky Čarodejné drievce Tajovský poznačil: “Skutočná udalosť,“ do podtitulu ľudovej povesti Hľadali poklady „Povesť tajovská. Rozpráva Štefan Grečko,“ čím naozaj dokazuje, že sú to skutočné udalosti, ktoré boli zaznamenané alebo vyrozprávané. V roku 1900 mu vyšla zbierka Rozprávky, kde zaradil poviedky Mátoha, Pastierča, Potrestaný úmysel, Dvaja bratia, Čo ho zabilo a Do konca. Každá z nich však má osobitý charakter: prvá rozprávka Mátoha pripomína ľudovú baladu, Potrestaný úmysel je anekdotický príbeh, v próze Čo ho zabilo sa stretávame s hlasisticky ladenou protialkoholickou moralitou a v poviedke Pastierča zasa s ostrou kritikou sociálnych pomerov na dedine. Majstrovsky napísaná poviedka Do konca, patrí do „starootcovského cyklu“, a podáva „filozofiu“ dedinského človeka. Tento jeho široký záber svedčí o bohatých zdrojoch jeho umenia.
Pre prvé obdobie Tajovského tvorby (približne do roku 1904) je charakteristický nový obraz dediny, príznačný predovšetkým sociálnou skutočnosťou. Do knihy Besednice zahrnul prózy priamo zachytávajúce spoločenské zlá Maco MliečApoliena (obidve 1903), ale aj prózy spomínajúce na časy strávené v starootcovskom dome. Informuje v nich o sociálnej situácii dediny, o stupni jej vývinu. S vážnosťou sa venuje i rozšíreniu alkoholizmu medzi ľudom (poviedky SmädníAby odvykali). Naopak humoristicky ladil poviedky Kšo, Kšo!Kto má škodu, má aj posmech. Popri prózach z ľudového prostredia vydáva v rokoch 1902 až 1904 aj tzv. panské prózy Mládenci (s podtitulom Figúrky k spoločenskému románu) a Nové časy. V týchto dielkach kritizuje vtedajší stav spoločnosti, ktorý nepraje slabým jedincom a priam dehonestuje ľudskú osobnosť. V roku 1904 vyšli Tajovského Rozprávky pre ľud. Zachytáva tu sociálnu skladbu dediny a na jej pozadí vykresľuje údelnosť ľudskej postavy, resp. jednotlivých rodín (poviedka Úžerník). Ďalšia zbierka Smutné nôty vychádza v roku 1907. Nachádzajú sa tu „volebné“ poviedky (Hnevník, Zrušil slovo, Bojko, Po devätnásť, Starý, Až do smrti), poviedky z dedinského prostredia (Susedovo prasa) a príhody zo života starých rodičov (Prvé hodinky, Do kúpeľa).
Pod vplyvom Prúdistov nastalo u Tajovského druhé obdobie tvorivého rozmachu, ktoré začína rokom 1908 a vrcholí na začiatku prvej svetovej vojny (1914). Ešte viac sa tu prehlbuje sociálny kriticizmus, ako to dosvedčujú poviedky zhrnuté v knižných celkoch Spod kosy (1907-1909), Tŕpky (1910-1912) a Zbohom (1913-1915). Tajovský rozširuje okruh svojich spoločenských záujmov. Zameriava sa na proletarizáciu vidieka, svoje rozprávanie subjektivizuje a dáva naplno vyznieť tragike zmarených životov. Ako angažovaný rozprávač, bolestne prejavujúci osudy biednych, ukázal sa v poviedkach Mamka Pôstková (1908), Horký chlieb, Na chliebMišo ( všetky tri 1909). Dávku zhovievavosti k slabostiam svojich hrdinov prejavuje v poviedkach Umrel Tomášik (1910), Jano Mráz (1911), Kosec Môcik (1911), dávku hlbokého porozumenia a dojatia nad opravdivou ľudskosťou v poviedkach Tajní boháčiSpokojní. Zachytáva tiež spoločenské procesy, ako napr. vysťahovalectvo, odnárodňovanie (Čadčan), alkoholizmus, ctibažnosť (Stratená statočnosť), zaostalosť (Z Čadce do mesta) a iné.
V rokoch 1915-1920 vznikajú Tajovského prózy s vojnovou tematikou – Rozprávky z Ruska. Prevládajú v nich reportáže a kultúrno-historické črty. Po roku 1918 vznikli ešte prózy zaradené do cyklov Obrázky nové i staré (1928) a Úhrabky (1929).   Dramatická tvorba  
Priateľstvo s dramatikom Ferkom Urbánkom upriamilo Tajovského pozornosť na typ ľudovej hry folklórneho zamerania. Túto tému spracoval v hrách Anička (1896) , Sľuby (1898), Konačka (1898, nepublikovaná) a Námluvy (1899). V roku 1898 napísal aj jednodejstvovú frašku Jej budúci, ktorá vyšla v Slovenských Listoch a pôsobí nedokončene. Ide v nej o komiku založenú na prevrátenosti ľudských charakterov a vzťahov (racionálna zámernosť v citovom vzťahu učiteľovej dcéry Evy Vápenickej ku groteskne „nemohúcemu“ čižmárskemu majstrovi Júliusovi Kopýtkovi). Všetky tieto hry sú vynikajúcim obrazom vtedajšej stredoslovenskej dediny.
Tajovský predstavil ako naozaj zrelý dramatik v diele Ženský zákon (1900). Je to veselohra a „obraz z ľudu“, ktorý môžeme považovať za základný kameň slovenskej realistickej tvorby. Ide o príbeh lásky Miška Maleckého a Aničky Javorovej, rozrušovaný okolnosťami vonkajšími (odchod Miška na vojnu, intrigy Dory kalinovej, problém prístupkov) i vnútornými (ženská tvrdohlavosť, samoľúbosť, trucovitá zaťatosť, sebecká zaslepenosť), ktoré rozvážny Jano Malecký nazval v hre ženským zákonom, v deji stelesňovanom obidvoma rozhnevanými i zmierujúcimi sa materami Marou Maleckou i vdovou Zuzkou Javorovou. Autor využíva ľudovú, hovorovú reč aj v slovníku, aj v syntaxi. O rok neskôr prichádza Tajovský s vážnejším typom ľudovej hry- drámou. Dielo Nové časy (1901) sa dotýka analýzy „duše“ dedinského človeka, zdôrazňuje výchovu jeho výchovu a kritizuje „panštenie sa“ i alkoholizmus.
V jednoaktovkách Matka (1906) a Tma (1912, ktorá bola pôvodne pod názvom Medzník r.1907 vytlačená v Národnom kalendári amerických Slovákov) sa Tajovský zameral na psychologický realizmus. V jednoaktovke Hriech (1911) zasa prenášal vonkajšie konflikty do vnútra. Vo všetkých ide autorovi ide o problém hriechu a vnútornej očisty (hra Tma v tomto smere pripomína Tolstého drámu Vláda tmy).
V roku 1909 vzniká Tajovského najlepšia dramatická práca Statky-zmätky. Ide o päťdejstvovú drámu, ktorá kriticky zobrazuje spoločenské pomery na dolnozemskej dedine (vznikla počas Tajovského pobytu v Nadlaku). Názov vyjadruje hlavnú myšlienku: statky (majetky) spôsobujú zmätky v medziľudských vzťahoch; nad ľúbostným citom víťazia majetkové záujmy a tým autor kritizuje mamonárstvo.
V Nadlaku vznikla aj ďalšia jednoaktovka V službe (1911). Na rozdiel od ostatných jednoaktoviek, sa do centra dostáva sociálna problematika – deformované vzťahy medzi jednotlivcami, rodinami a spoločenskými skupinami. Teda prevažujú všeobecné problémy nad individuálnymi záležitosťami. Základný konflikt v tejto hre vyrastá zo sociálno-triedneho rozporu medzi bohatým gazdom Štefanom a reprezentantom poľnohospodárskeho proletariátu sluhom Janom.
V týchto hrách sa odráža aj prehĺbenie Tajovského vzťahu k ruskej realistickej dráme. Popri Tolstého tvorbe sa zaujíma aj o dielo H. Ibsena. Potvrdzuje to tvrdenie P. Palkoviča:  „určujúcim estetickým i tvárnym princípom metódy slovenského dramatika sa stala ibsenovsko-tolstojovská realistická koncepcia drámy ako morálneho posolstva, umeleckého nástroja spoločensko-etickej kritiky a výchovy.“(4) V Tajovskom sa navyše aktivizoval aj vzťah k Čechovovi. Do svojej tvorby prebral jeho tragický smútok a dokonca preložil niektoré jeho diela, napríklad Medveď (1903), Tragik z prinúteniaJubileum (1915). Z tohto obdobia sú známe aj Tajovského nedokončené divadelné hry Jánošík, ktorý mal byť historickým zosobnením osudu slovenského ľudu, a Idealista, v ktorom nastolil osobné i spoločenské konflikty slovenskej inteligencie. K dramatickej tvorbe sa Jozef Gregor-Tajovský vracia aj po roku 1918. Najskôr v roku 1922 vychádza jeho bábková hra Sova Zuza, potom historické drámy Smrť Ďurka Langsfelda (1923), Blúznivci(1934) a Hrdina (1938). Odkláňa sa v nich od súčasnej tematiky. V Smrti Ďurka Langsfelda čerpá z „doby prvých bojov za národnú slobodu 1848-1849“ a zachytáva osud sučianskeho učiteľa a povstalca Ďurka Langsfelda a na pozadí príbehu vykresľuje vzťahy Slovákov k Čechom, Poliakom, Rusom (Slovanom) a Maďarom. V hre Blúznivci sa riešia otázky národných a medzinárodných vzťahov, vojnového konfliktu a mieru, konzervativizmu a pokrokového socializmu. Zachytáva tu tragický osud notára Messerschmidta, ktorý otvorene kritizuje zlé národovectvo. Posledná historická hra Hrdina rozvíja príbeh z prvej svetovej vojny, no nie je to presné zobrazenie skutočnosti.
Tematickým návratom do povojnových rokoch bola i veselohra Sokolská rodina (1934 -1935), ktorá mala charakter frašky. Pozoruhodným dramatickým dielom je i komédia Jej prvý román (1930). Zaoberá sa tematikou a problematikou veľkomestských (bratislavských) intelektuálov. Je vlastne vyjadrením, že Tajovský ako dramatik sa nevedel vyrovnať s novými tendenciami v živote i v dramatickej tvorbe.


V čom spočíva význam Tajovského tvorby vo vývine slovenskej literatúry?  
Jozef Gregor-Tajovský rozvíja, ale zároveň i prekonáva model Kukučínovej realistickej prózy najmä v oblasti „nového poňatia sociálna“, v prehĺbení kritického umeleckého obrazu, i v nových prístupoch (tematická dokumentárnosť, rozprávačský princíp). Kukučínovu mäkkosť nahradil osobnou prítomnosťou v rozprávaní, výrečnosťou detailu reči a výzoru postavy (oblečenie, gesto, mimika). Tajovský tiež do literatúry uviedol postavy a problémy zo sveta vykorisťovaných, ktoré boli dovtedy mimo jej pozornosti a záujmu. Využil pritom svoj dobrý pozorovací talent a umenie realistickej typizácie. V rozprávaní vedel správne naznačiť sociálny pomer a časovú hĺbku, premeny alebo opakovania reakcií,  tým sa stala jeho výpoveď drsnejšou.
Tajovský nenapísal žiadny román, no naplno rozvinul žáner poviedky i črty a jeho dramatické dielo má zakladateľský význam. Oslobodil podobu dramatickej hry od povinnosti moralistického hlásania všeľudských právd, očistil ju od zvyškov folkloristickej ozdobnosti a dekoratívnosti. Do „ľudovej“ hry uviedol živé dramatické charaktery, pričom základný konflikt zostal stále blízky realite života danej doby. Niektorými znakmi v hlbinnej štruktúre vedomia hrdinov, sa dokonca Tajovského dramatické umenie blížilo k myšlienkovému i pocitovému svetu a poetike básnikov Slovenskej moderny.