POVIEDKOVÁ TVORBA

Po nevydarených básnických pokusoch sa venoval písaniu realistických čŕt a poviedok. Svoje prvotiny zaradil do dvoch zbierok Omrvinky a Z dediny. Dej sa sústreďuje okolo určitej postavy či príbehu, charakteristický je nový obraz dediny, pre ktorý je príznačná predovšetkým sociálne skutočnosť. Ďalšie poviedky, v ktorých rozoberá zlý sociálny život, vychádzajú postupne v zbierkach Spod kosy, Zbohom, Tŕpky, Besednice, Rozprávky z Ruska…
Poviedky J. G.
Tajovského sú umeleckým obrazom urážaných, trpiacich a ponížených, sú umeleckou obžalobou nespravodlivého spoločenského systému, svojím dielom chce burcovať a budiť súcit. Odrážajú sa v nich všetky problémy nášho národného života: sociálna otázka, maďarizácia, vysťahovalectvo, postavenie inteligencie v národnom živote, voľby, vojna a pod.
Z prvotín sú najvýraznejšie poviedky zachytávajúce spoločenské zlo Maco Mlieč a Apoliena a spomienkové dielka na bezstarostné roky detstva v starootcovskom dome /Do konca, Žliebky, Prvé hodinky, Do kúpeľa…/
Maco Mlieč – krátka poviedka, ktorá pravdivo a hlboko vystihuje vykorisťovanie drobného človeka na slovenskej dedine. Zachycuje v dvoch protikladne vykreslených postavách ostrý spoločenský protiklad za prevej republiky – svet boháčov a svet chudoby. V Macovi /popri Mamke Pôstkovej/ vytvoril jednu za svojich najkrajších postáv. Mliečove morálne vlastnosti, ľudskosť sú v ostrom kontraste nielen s jeho odpudzujúcim zovňajškom, ale
   aj s charakterovými vlastnosťami gazdu a richtára v jednej osobe, u ktorého statočne slúžil ako paholok pri koňoch od 18 rokov. Gazda je tučný, bohatý, nič nerobí, iba si blahobytne žije. O svojho sluhu sa stará len do tej miery, aby nestratil lacnú pracovnú silu. Maco je zanedbaný, v ťažkej robote za trochu jedla, pár kusov odevu, tabak a prísľub, že ho gazda doopatruje do smrti, po smrti matky pustol, biednel, ochorel a keď cítil, že sa blíži koniec, prišiel za richtárom poďakovať sa za všetko, čo preň gazda urobil a pýta sa, či mu nie je nič dlžný /paradox/. Po smrti mu síce richtár „vystrojil krásny pohreb“, za čo ho obec pochválila, len sluhovia si povrávali, že však ho mal za čo pochovať. Najväčšia tragédia Maca bola v tom, že si svoje postavenie vôbec neuvedomoval a bol s ním spokojný. Autor tu vystupuje v úlohe rozprávača, ale na deji sa nezúčastňuje. Vyvoláva tým dojem skutočnej udalosti.
Apoliena – autor vykresľuje obraz 15 – ročnej Apolieny, ktorá stratila sluch od bitky, ktorou je denne doma v opilosti častoval vlastný otec /odhaľuje následky alkoholizmu/, príde do mesta za slúžku, ale aj tu je týraná majstrom a učňami, napokon musí službu pre hluchotu opustiť. V poviedke už nie je rozprávačom sám autor, ale priamy účastník deja – jeden z učňov remeselníka , u ktorého Apoliena slúži. Výsmešný postoj k hluchej slúžke sa u učňov postupne mení na pochopenia a súcit.
Do konca – spomína na pracovitý život svojho starého otca Štefana Grešku poukazuje na jeho ľudskosť, sebaobetavosť, statočnosť a lásku, ktorá spolu so svedomitou prácou vytvára najvyššie hodnoty v živote človeka.
V tomto období prozaickej tvorby Tajovský upútal v prvom rade ako portrétista, čiže vykreslením postavy vo vzťahu k sebe samej, k iným postavám, ako aj k spoločenským väzbám, s ktorými bola spojená. V druhom období autor viac vstupuje do spoločenskej problematiky, umelecky najúčinnejšie sú príbehy, ktoré zachytávajú tragiku, vyplývajúcu z prenajímania človeka ako pracovnej sily, čo platí o všetkých jeho „chlebových“ poviedkach: Horký chlieb, Na chlieb, Mišo, alebo sa vyznačujú dojímavým súcitom s trpiacimi, bezmocnosťou v riešení osobných problémov pri naprávaní krívd: Mamka Pôstková. Tajovského postavy sa usilujú o čistou svojho mena, o česť a dôsledne si ju bránia. Opierajú sa o mravné princípy. Voči zlu stoja bezbranné alebo takmer bezbranné, spoľahnúť sa môžu iba na svoje fyzickú a mravnú silu, z ktorých prvá je voči zlu a spoločenskej nespravodlivosti slabá a druhá pre panský svet neznamená nič, no pre postihnutého človeka je všetkým: útechou, obranou i nádejou.
Horký chlieb – opisuje ťažký život vdovy Turianky a jej troch malých detí. Kým sa bohatí páni zabávajú, ona stráži ich deti a tŕpne pritom o svoje, ktoré sú oveľa menšie a musia byť doma samy, aby marka zarobila aspoň na chlieb. V mrazivej moci ich ide párkrát pozrieť, prikryť, prechladne, ťažko ochorie a je odkázaná ležať bez pomoci na jednej posteli so svojimi deťmi.
Na chlieb – z práce prepustený robotník si pýta v Ľudovej banke pôžičku, aby mohol hladujúcim deťom kúpiť chlieb. Bankový inšpektor mu ju zamietne, lebo nemá vhodných ručiteľov. Keď ho bieda znovu doženie do banky a opäť ho odmietnu, v zúfalstve dáva najavo, že pre hlad a biedu sa zmárni. Až v tejto situácii sa členovia banky za neho zaručia a riaditeľ mu zmenku podpíše.
Mišo – je obžalobou zlých sociálnych pomerov v spoločnosti. Dej sa odohráva v období hospodárskej krízy. Opisuje tu dedinského sluhu, ktorý sa chce zachrániť pred biedou na dedine odchodom do mesta. Tu sa z neho stáva pomocník u mäsiara, neskôr robotník vo fabrike a po prepustení je žobrákom na ulici.
Mamka Pôstková – v jej postave je vykreslený obraz mnohých chudobných žien, ktorých život bol plný utrpenia, biedy a hmotného nedostatku, ale statočnosti. Najprv mala táto ženička trápenie s mužom, málo usilovným a náchylným k pitiu. Keď sa pominul, prišli ďalšie útrapy. Vyženie ju z domu vlastný syn, ktorý sa podal na otca, ide do služby k bohatému gazdovi, ktorý jej za robotu nezaplatí. Pritom si táto dobrá, ale úbohá žena nezúfa, ale ešte pomáha druhým, rovnako biednym, pomáha i svojej neveste živiť deti, v čom sa prejavuje jej dobré srdce a veľká mravná sila. Požičia si peniaze z banky aby mohla zaplatiť poslednú splátku.
Nik v slovenskej literatúre nevystihol tak prenikavo a pôsobivo obraz sociálnej biedy a morálnej sily nášho ľudu ako Tajovský v tejto poviedke.
Pre črty a poviedky J. G. Tajovského je veľmi typická umelecká skratka v charakteristike postáv i v deji. Ďalším charakteristickým znakom jeho štýlu je priame rozprávanie, významnú úlohu má dialóg. V skladbe i v slovníku zaznieva v jeho próze čistá ľudová reč, presýtená prísloviami, porekadlami a ľudovými zvratmi.