Mamka Pôstková

 
„Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne soschnutá, maličká žena. Sedí na stoličke, visia jej nohy, obuté vo veľkých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Zpod plachtičky vykúka čierna, smraštená, chudá tvár, vpadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené dvanásť-trinásťročné dieťa.“/51/ Nebola vzdelaná: „Nevedela ani čítať, ani písať. Zmenku podpisoval majetný gazda.“/52/, Finančne na tom bola veľmi zle: „Tri koruny… – hovorí zmätená a zarazená babka, vyťahujúc zpod pazuchy vrecko z handričky, – to mi naraz, prosím, veľa bude…Nevládzem toľko zarobiť… Ja by si to po korunke, po pol skorej odmrvila.“/53/ 
V banke mala pôžičku, ktorú pomaly, ale poctivo splácala: „Mamka Pôstková vážne chápe svoju povinnosť a z dvanásť korún pôžičky sišla za tie roky po korunke, po pol už na tri koruny“/54/ Aj keď viackrát žiadala o zhovievavosť a odklad, nikdy nechcela darovanie dlžoby : „Že veď čo ako tvrdo, aby sme sa len nebáli, že kým ona žije. Nebude nikto za ňu platiť, ani banka škodovať.“/55/ A aj keď jej iní inak radili, ona stále hovorila: „O statočnosť prísť na starosť…Ja už na to nemám svedomia. Keď bolo treba peniažky brať na zmenku, vtedy „prosím vás“, a teraz hodiť, „plaťte si, mohli ste sa nepodpísať, vedeli ste, že ja nič nemám“…Aba. To vy by ste možno tak, ale ja nie. Kým, žijem neopustím sa, a keď umriem, zostanú háby, perinka, truhla, posteľ, nech si predajú…“/56/ Predala všetko čo mala radšej ako zostať dlžná: „Na túto dlžôbku predala som tú perinku, čo ste mi boli v jeseni nechali…Koľkože mi už teraz tých interesov? Porátajteže si dobre…veľa som zameškala… – a vykrúcala kyptavými ručičkami peniažky z handričky.“/57/
Starala sa a živila svojho muža, ktorý nerád robil a rád pil:  „Polihoval. Keď ho žena durila, spravil sa chorým. Ešte i fajčil. Vydriapal dva-tri krajciare i na pálenku od nej a šiel do krčmy, na uhol, alebo druhých pri robote zahovárať. Ona, blázon, vše uverila jeho chorobám, a potom mu už tak zvykla, že on – ak chcel – zvŕšil jej robotu okolo domu, ona drhla po zárobkoch, chovala ho.“/58/ Keď umrel, uľavilo sa jej – mala menej starostí, menej výdavkov. No so synom mala ešte väčšie ťažkosti. Podal sa na otca a veľa pil. Chodil si k nej po peniaze: „Prišiel vše ešte i syn a „požičal“ si od matere i posledný krajciar. –Veď len do prvého. Zarobil, materi vrátil-nevrátil, pýtal i po iné razy.“/59/ Keď nedala alebo nemala „vyhádzal ju z chyžky na dvor, že za ňu árendy platiť nebude“/60/ Ona saproti nemu postaviť nemohla, pretože bola postavou menšia i slabšia. Až keď sa na kare svojho otca tak opil, že jej „starej strige-materi“ sa vyhrážal, že keď ho ona nebíjala, bude ju on.“/61/, odišla z domu a bývala sama: Mať sa našla za tri zlaté komôrku, s nevestou preniesla starú truhlu, posteľ a začala, už vyše šesťdesiatročná – sama žiť.“/62/ Keďže bola skromná i v takýchto biednych podmienkach bola spokojná: „Bola rada, že si „oddýchne“ od toho zlostníka – syna, a keď ho menej vídala, nazdávala sa, že je lepší. Chválila si život, len na zdraví aby Pán Boh neuťahoval.“/63/
Vo svojej jednoduchosti mala veľkú, niekedy až naivnú, dôveru v ľudí. Keď už po dlhej práci zarobila, „aby si peniažky nestratila, dala si, ako iné prostodušné ženičky, zárobok schovať gazdovi, ktorý ich ta bol zaviedol. A ten peniažky zčiastky prepil, zčiastky rozdal fiškálom, aby mu vymáhali akýsi na licitácii nespravodlivo predaný majetok.“/64/ Bola podvedená a pritom prišla o všetky peniaze. Tu sa však prejavuje jej húževnatosť – nevzdáva sa a snaží sa ďalej, aby mohla zaplatiť dlžobu: Nezúfala, ale chytila sa znova chlebík piecť, a do banky bol a doniesla šesták na úroky.“/65/
Nikdy nežiadala o pomoc, nikdy nechcela byť na obtiaž. I keď si ju syn zobral k sebe, v čase keď mala zlomenú ruku, pomáhala ako mohla: Aby v dome biedy nebolo a ona darmo nejedla popredala svoje háby, perie z perinky, a čo ani nevesta nevedeli, dávala do hrnca.“/66/


Problémy poviedky    

1.
           
BIEDNOSŤ & MORÁLNE HODNOTY

      Tajovský vykresľuje biednych, chudobných a zaostalých ľudí, ktorí nemajú vzdelanie. Napriek tomu, však nestrácajú svoju hrdosť a morálne zásady. Sú pracovití a poctiví. Statočne si plnia svoje povinnosti a pomáhajú ľuďom v núdzi, i keď sami nič nemajú. Typickým príkladom takéhoto človeka je Mamka Pôstková.
 

2.
           
SOCIÁLNA BIEDA & SILA V ČLOVEKU

                            Niektorí ľudia, ktorí prežívajú biedu, sú na tom psychicky zle. Upadajú, trápia sa a nariekajú nad svojím osudom. Mamka Pôstková je ich pravým opakom. Nikdy sa neľutovala, ale vždy zo všetkých síl robila čo mohla. Veľmi sa snažila, piekla chlieb, chodila do repy – ťažko pracovala, len aby niečo zarobila. Dá sa povedať, že svojou húževnatosťou naozaj vynikala. Týmto by mohla byť mnohým príkladom, s posolstvom, že nájsť v sebe silu žiť, je naozaj dôležité.
 

3.
           
PROBLÉM RODINY

                 Chudobné rodiny žili v naozaj biednych podmienkach, nemali dostatok peňazí, často len živorili a prežívali zo dňa na deň. Ich najväčším problémom však nebola táto ich bieda, ale to, že nedržali pohromade. Ženy /v tomto prípade Pôstková s nevestou/ museli zarábať a ťažko pracovať, zatiaľ čo muži /jej manžel a syn/ len polihovali a peniaze míňali, a to najčastejšie na tabak a pálenku. Na toto nadväzuje i ďalší problém – problém alkoholizmu.

4.
           
ALKOHOLIZMUS

                 Pod vplyvom alkoholizmu sa človek mení, no bohužiaľ nie k lepšiemu. Stáva sa z neho hulvát, ktorý nepozná svoje povinnosti a žiadne morálne zásady. Alkohol prevláda nad všetkým v jeho živote. To sa stalo i v prípade muža, ale hlavne syna Mamky Pôstkovej. Ten nedával peniaze ani svojej žene, ani deťom, sám ich minul, lepšie povedané prepil. Navyše i od matky peniaze bral a keď nedala, neváhal ju potrestať. V opitosti dokonca zašiel až tak ďaleko, že ju, vlastnú matku, nazval starou strigou a vyhrážal sa jej bitkou. Aký diabol sa to teda stáva z opitého človeka??? Áno, bohužiaľ naozaj to zachádza až tak ďaleko, že človek dokáže ubližovať vlastnej rodine.

5.
           
NAIVITA PROSTÉHO DEDINSKÉHO ĽUDU

                             Mamka Pôstková nemala žiadne vzdelanie, preto bola v určitých veciach závislá od druhých. Slepo dôverovala svojim pánom. Zatiaľ čo jej domáci gazda jej ochotne pomáhal a podpisoval zmenky, druhý, ten čo ju zaviedol do repy, jej naivitu zneužil. Odložila si u neho peniaze, na ktoré dlho a ťažko pracovala, a on ich všetky minul. Dokonca mu uverila, keď sľúbil, že ich vráti, a tak sa utešovala v žiali za nimi.
V jednom odseku autor vyslovil pravdu o Slovákoch. Že si nevážia, to čo majú, nie sú na to hrdí, ale radšej obdivujú to cudzie. Nehľadajú výnimočné veci medzi sebou, čo je chyba. Mohli by sa tak mnohým veciam naučiť, odkukať a zmeniť sa. Ale oni akoby si mysleli, že obyčajní, chudobní ľudia sú menejcenní a bezvýznamní. Preto radšej pozerajú na pánov, grófov, na ich zvyky, majetky a iné veci pre obyčajný ľud nedosiahnuteľné. : „Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch, grófoch, princoch; poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú, a čo by bol akého osobitnejšieho života a mravov človek. Medzi svojimi nikto nehľadá príkladu. Ako by sme všetci boli rovnako zli, alebo rovnako dobrí, že by sne sa nemohli jeden od druhého ničomu dobrému naučiť.“/67/