Mamka Pôstková

– poviedka popisujúca ťažký život chudobnej ženy na dedine, ktorej hrdosť nedovolí pýtať si peniaze bez zásluh
Mamka Pôstková – stárá chudobná žena
muž, syn, nevesta, vnúčatá – Pôstkovej najbližšia rodina
bankár – autor (rozprávač príbehu) Príbeh sa začína príchodom nízkej zostarnutej osôbky do budovy banky. Ujal sa jej jeden bankár (autor), že ju obslúži. Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne zoschnutá, maličká žena. Sedí na stoličke, visia jej nohy, obuté vo veľkých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Spod plachtičky vykúka čierna, zmraštená, chudá tvár, vpadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené dvanásť-trinásťročné dieťa. Doniesla nevyrobenú zmenku a podala ju bankárovi. Ten sa jej spýtal že na koľko ju má vypísať a ona nesmelo, akoby šla hriešne slová z úst vypustiť riekla, že na 3 koruny. Bankára to spočiatku zarazilo, no nechcel ju uraziť almužnou a suma ako suma, nuž ju aj vypísal. Žena sa mu zaručila, že ju určite zaplatí, aj keby mala predať svoju posteľ, perinku a aj truhlicu. Ale bankára trápil osud tejto ženy, nuž sa na ňu začal ľudí vypytovať, no nik mu o nej nevedel takmer nič nevedel. Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch grófoch, princoch; poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú, čo by bol akého osobitnejšieho života a mravov človek. Medzi svojimi nikto nehľadá príkladu. Ako by sme všetci boli rovnako zlí, alebo rovnako dobrí, že by sme sa nemohli jeden od druhého ničomu dobrému naučiť. Ťažký život mala táto úbohá žena. Muža mala onakvého. Boh vie, aký bol čudák. Nerád robil. Trocha. Trocha popaprať motykou, kosou, vidlami, a dosť! Keď sa horko-ťažko vybral i s kapsou, naplnenou na týždeň, do roboty, na druhý, tretí večer už bol doma. Kapsa prázdna, a na robotu zle-nedobre, že ťažká, planá, pláca malá, že on radšej bude pod pecou ležať o hlade, ako za tri-štyri šestáky cez deň robiť. A ono, keby ležať, nechže by ležal, ale keď príde večer, chce sa jesť, keď ráno svitne, zas, a obed aby nechýbal. Okrem lenivosti si aj rád vypila a zafajčil a keď mal ísť robiť, hneď bol chorý a všetko ho bolelo. A tak žena sama musela muža a ešte aj syna chovať. Keď syn odrástol, odišiel do služby a občas pomáhal matke otca chovať. Neskôr už si peniaze odkladal. Že vraj na svadbu, háby mu treba. Syn sa oženil a aj s nevestou sa k rodičom prisťahovali. Chlapi celé dni len vylihovali a ženy do roboty chodili. Potom prišli deti a nebolo čím ich nachovať.
Pôstková začala chlebík piecť a po dedine predávať, no neskôr už ani to nestačilo. Otec sa so synom opíjal a pýtali od žien čím ďalej, tým viac peňazí. Keď nedali, tak sa pritrafilo aj že ich vyobháňali, za vlasy pokvákali.. Čas plynul a starej Pôstkovej predsa pán boh pomohol: umrel jej muž. Syn sa na kare opil a rozohnal celú rodinku. Matke do starej strigy nadával a zahrážal sa jej, že keď ho ona nebiávala, bude on ju. Nuž od nich Pôstková odišla a žila sama. Nevesta s deťmi za ňou chodievali. Deti sa tam najedli, ešte si aj domov zobrali. Doma peňazí nebolo. Čo aj žena zarobila, otec prepil. Nevesta ju aj nahovárala, aby sa vrátila, no ona odmietla. No zvrtli sa pomery a pečením chlebíka si už na živobytie ťažko zarábala. Odišla na Dolniaky na repu. A si aj zarobila. Aby peniaze nestratila, dala si, ako iné prostodušné ženičky, zárobok schovať gazdovi, ktorý ich ta bol zaviedol. A ten peniažky prehajdákal. Nemal nič, nemali mu čo vziať, no sľúbil, že všetko vráti. No čo starej Pôstkovej iné ostávalo, dala sa zasa na pečenie chleba. Ešte tej zimy, štverigajúc sa s bielizňou na pôjd, spadla z rebríka a zlomila si ruku. Jednou rukou na chlieb nezamiesi. Komôrka bez piecky, jesť niet čo, smrť sa zmilovať nechce. Niekto to oznámil na obci a richtár ju dal k doktorom do špitála. Keď sa o tom dopočul jej syn, v opilosti sa vybral za ňou a vzal ju k sebe domov. Rozľútostený ju uložil na teplé miestečko a ona ho hladila rukami po hlave. Keď sa ruka zahojila, ešte tri krát šla do repy. Vrátila sa do banky, vrátiť dlžobu aj s interesami, lebo to nestihla na čas. Keď sa jej bankár opýtal, že či to je zo zárobku, odvetila, že nie, že to perinku predala a zárobok si odložila na pohreb.

Jozef Gregor Tajovský Mamka Pôstková

Niečo o autorovi:
Jozef Gregor – Tajovský sa narodil 17.októbra v Tajove pri Banskej Bystrici.Podľa rodiska si zvolil literárne meno.Vyrastal v dome svojho starého otca.Pri ňom pochopil životnú filozofiu jednoduchého dedinského človeka.Stredoškolské štúdium absolvoval v Banskej Bystrici a na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom.V roku 1898 odišiel študovať na Československú obchodnú akadémiu v Prahe.Tu sa aktívne zapojil do činnosti literárneho spolku Detvan.Počas prvej svetovej vojny pôsobil na východnom fronte na strane Rakúska-Uhorska,no neskôr prešiel na ruskú stranu.Po návrate sa usadil v Bratislave, kde 20.mája 1940 zomrel.
Na rozdiel od iných autorov tej doby Tajovský venoval zvýšenú pozornosť aj dramatickej tvorbe.
Napísal hry:Ženský zákon/nachádza sa aj na súčastnom repertoári SND/,Hriech,Matka,
Statky-zmätky,Blúznivci. Jeho prozaické diela tovoria hlavne zbierky poviedok.Napríklad: Spod kosy /Mamka Pôstková/,Tŕpky,Zbohom,Smutné nôty /Prvé hodinky/,Rozprávky pre ľud.
Príbeh:
Poviedka Mamka Pôstková je nenáročné rozprávanie o jednoduchej dedinskej žene.
Tajovský v úlohe rozprávača a bankového úradníka nám približuje jej ťažký život.
Jedného dňa si mamka Pôstková príde do banky požičať tri koruny na múku,aby mohla upiecť chleba.Tajovský ako bankový úradník stojí pre otázkou, či má takú málú sumu zapisovaťdo účtovnej knihy.Medzi tým rozvíja a opisuje jej predchádzajúci život,v ktorom si veľa vytrpela.No napriek tomu zostala milá a láskavá ku každému.Poviedka končí príchodom mamky Pôstkovej do banky a vrátením požičaných peňazí.
Mamka Pôstková je však človek,ktorý nepríde prosiť o darovanie dlžoby.Svoj dlh vždy po častiach spláca.Dalo by sa povedať,že je stelesnením dobra,čistoty a lásky.Jej muž bol opilec a lenivec.Len jedol,spal a pil.Ona ho aj napriek tomu opatrovala a živila. Nikdy neodmietla dať mu peniaze na pálenku.Vždy vedela pochopiť situáciu ľudí, ktorí od nej prišli pýtať chlieb na dlžobu.Svojmu synovi odpustila,keď ju nazval „starou strigou“.Vo všeobecnosti sa usiluje o čistotu svojho
mena,o svoju česť a dôsledne si ju bráni.Snaží sa dodržiavať mravných princípy. Voči zlu je bezbranná.Jej jediné zbrane sú dobré mravy,fyzická a psychická sila.Preto má toľko porozumenia k ostatným ľudom,ktorí majú problémy alebo sa trápia.
V jednej časti vyjadruje Tajovský svoj názor na to, od koho si Slováci berú príklad 
do života: „Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch,grófoch,princoch,poznajú celé rodokmene…,ale medzi sebou málokoho zbadajú… Medzi svojimi nikto nehľadá príkladu.“Myslí si,že náš národ nie je plný len opilcov a podvodníkov,ale že tu žijú ľudia,z ktorých si môžeme všetci brať príklad.