MACO MLIEČ – Charakteristika postáv

Maco Mlieč slúžil ako paholok u richtára. Výzorom nebol veľmi pekný, dá sa povedať, že bol priam škaredý.
   „Je pravda, že Maco čela skoro ani nemal, oči ako myš, nos ako gombička a celý preliaknutý; len líca mal , ako by ho ucápal, a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, ako by ho všetky predné zuby bolely. Vlasy ako jež a hrdzavé akési, ušú skoro nič.“(5)   Ešte keď bol mladý staral sa o seba i o svoj výzor: „holil si celú tvár, vlasy si mastil, začesával a dával podstrihovať.“(6)   Ale postupom času, keď mu prešlo tridsať rokov, prestal sa o seba starať:   „nečesal sa, a len keď mu už vlasy na plecia visely, vzal rajnicu, založil na hlavu a podstrihol si ich sám, aby nemusel dva groše platiť“(7)   Začal byť skutočne veľmi zanedbaný: „Už i desať rokov, čo sa neholil, len si tak vše nožnicami zpamäti po brade kostrnky posrášal. Oči zaliate, vlasy ako stará riečica, ruky od blata a hnoja všetky dopukané, len vrchná gamba, zarastená, čo mu trčala a zuby zpod nej ako koly.“(8),   a tiež špinavý: „Neumýval sa, iba keď ho gazdiná alebo dievky od stola zahnojeného oddurili.“(9) „Ruky utieral o nohavice alebo klobúk, a krpcov ani nevyzúval, iba keď ho niečo omínalo alebo keď podošvu bolo treba prišiť.“(10)
Aby kultúrne vyzeral, nemá dobré podmienky: „Maco spával pri koňoch na pograde a potom neskoršie, keď mu bolo ťažko štverigať sa hore, spravil sa posteľ vedľa koní.“(11),
   ale hlavne stráca záujem: „Do hory, do poľa bolo to všetko dobré, a keď išiel do mesta, zahodil na seba čiernu dlhú huňu, a tá to všetko zakryla.“(12)
Pre jeho výzor ho dokonca sluhovia vyháňali z čeľadnej: „do čeľadnej prestal chodiť, iba ak sa najesť. I to mu vyniesli: lebo už nechceli s ním z jednej misky jedávať.“(13)
    I dievkam z dediny bol odporný: „Maco sa bol chcel i oženiť, ale za takého mrzáka hluchého nechcela ísť ani jedna dievka.“(14)
 
Maco Mlieč mal i ďalšie nedostatky: „Ľudia povrávali, že bol od rodu trochu nasprostastý a i hluchý“(15) Všetci si z neho robili posmešky, a nazvali ho Mliečnikom (hlinený hrniec na mlieko) „už neviem, či preto, že nebol celkom hluchý ako mliečnik, a či preto, že bol krátky, široký, hrdla nič – ako by ho z pňa odťal.“(16)
Na druhej strane bol Maco „robotný ako koník“(17).Robotu si robil poctivo, často i navyše, veď už od malička poznal len ju. „Otec jeho valaštil, nuž i malý Maco bol pri otcovi do 17. roku honelníkom.“(18)
   Potom mu rodičia zjednali väčšiu službu: „ako 18-ročný prišiel k majetnému sedliakovi za paholka ku koňom“(19)    Spočiatku dostával za robotu peniaze. No potom sa to zmenilo:   „rodičia mu potom jedno za druhým pomreli, stará gazdiná tiež, a Macovi na piaty rok už nevyplatili, na šiesty ho nejednali, a Maco slúžil ďalej. Dali mu najesť, kúpili mu súkna na háby, krpce, dávali mu každý deň pálenky, na tabak si vše vyprosil, a takto šiel rok za rokom.“(20)
Peniaze Macovi nechýbali: „A načože sú mi teraz? I tak by som ich užiť nemohol. Ženy, detí nemám…“(21), pretože nepoznal ich hodnotu: „maly preňho platnosť len po šestáku-dva, za čo si mohol pálenky, tabaku a zápaliek kúpiť.“(22) Bol spokojný a svoje najväčšie zásluhy videl v richtárovom sľube:
   „A čože viacej človek zgazduje za mladi, ako keď ťa na starosť má kto opatriť a po smrti zahrabať? To je najväčšia pláca, čo ja mám sľúbenú od môjho gazdu – Pán Boh mu daj zdravia!“(23)
Maco bol naivný, nevidel, že ho gazda zdiera. Navyše si myslel, že s ním má veľké výdavky: „Odieval, – pokračoval ďalej, – a pálenka a tabak – to tiež niečo vynesie, čo len dva paklíky do týždňa, a na fruštik, olovrant, každý deň pohár a cez kosbu, žatvu a päť ráz – to tiež niečo do roka stojí i toho gazdu.“(24)
Počas svojej služby robil Maco rôzne práce:  „kedysi na vraných koníkoch v ľahkom vozíku s gazdom alebo gazdinou do mesta, do poľa, alebo seno zvážať, drevo voziť. Potom keď okrivel, chodil s volmi za pluhom, a teraz, že už i ostarel, zoslabol, pasie už tretie leto kravy.“(25)
Najradšej mal však kone. Opatroval ich ako vlastné, často lepšie ako seba samého.  „ Koľko ráz, keď vyvolili gazdu za richtára a cvalom vše v zime doleteli do mesta, Maco stiahol so seba známu čiernu huňu a zakryl spotené kone, a on vopchal premrznuté ruky krížom pod pazuchy, alebo ich rozháňal a prestupoval s nohy na nohu, kým gazda meškal u slúžneho alebo na stoličnom dome.“(26)
   Na tejto udalosti vidieť Macovu dobrotu a obetavé srdce. Viac hľadel na druhých ako na seba. Bol schopný pre svojho pána urobiť čokoľvek.
Nechcel byť nikdy na obťiaž, preto vďačne prijal i ústupky:  „Keď mu kone vzali, dobre, „i tak mi už žily v rukách drevenejú“. Vzali mu voly, dobre, „ani naložiť, ako sa patrí, ani podvihnúť, ani brázdu, ako má byť, vytiahnuť…“(27)
   Na všetko sa pozeral z lepšej stránky (i na svoju zlomenú nohu): „Táto moja noha čaptavá! Ale druhých ožobráči ešte horšie. Nuž ďakovať Bohu, že som tak, ako som…“(28) Bol trpezlivý: dokázal donekonečna čakať na svojho gazdu. Trpezlivo znášal posmešky, nikdy sa neurazil, len sa uškrnul. I v chorobe bol trpezlivý, nesťažoval sa, bolesť znášal sám, v tichosti:   „Maco ani slova, ani len tabaku od notára nezapýtal. Len si kázal dievkam navariť pľúcnika, že mu ktorýsi kraviar-kamarát poradil, ale tie mu ho nenavarily.“(29)   Už v mladosti začal fajčiť:   „stará gazdiná zaodievala Maca, dala mu vše na tabak, lebo sa už bol naučil, ako všetci chlapi, ešte na salaši fajčiť.“(30), a neprestával s tým ani v chorobe:   „A od slabosti musel sa oprieť, sadnúť, a len fajku, fajku.“(31)
Jeho celoživotná filozofia bola: „poriadne robiť (sebe či cudziemu, to mu bolo vedľajšie) a statočne umrieť“(32)
  
A preto nechcel byť gazdovi po smrti dlžný: „Ak by som vám mal doplatiť, to by ma v hrobe večne mrzelo, že som si tak vygazdoval na starosť“(33)   Chcel naposledy poďakovať jemu i gazdinej:   „ďakujem vám, že ste ma celý môj život vo vašom dome obchodili, chovali, šatili, a všetko…Pán Boh vám daj zdravia, i vašim deťom, – chytil Maco gazdovi ruku a bozkal mu ju prv, než by si ju bol mohol odtrhnúť od Macových úst.“(34) Jeho poslednou túžbou bolo, aby ho pochovali uprostred cintorína. „Len ma, – a pristúpil ku gazdovi a chytil ho za ruku, – nie ako koťuhu, niekde pod plot. Veď kým som vládal, robil som ako druhí…“(35)   Nakoniec tak, ako celý život žil, i zomrel – sám v maštali.