Maco Mlieč

Obsah  
Rozprávač sa zastavil pri starom richtárovie kraviarovi Macovi Mliečovi, ktorého všetci nazývali „Mliečnikom“. Pýta sa ho ako dlho už u richtára pracuje. Maco to vraj nepočíta, ale už od chlapčenstva. Za prácu však nedostáva peniaze, iba čo ho richtár odieva, dáva mu jesť, piť a pribalí tabaku. A tak ho rozprávač nabáda, aby si poriadne prerátal, koľko peňazí by mal, keby ho gazda každý rok vyplácal. Ale Maco bol s plácou i životom spokojný. Veď richtár mu sľúbil, že sa oňho až do smrti postará a pochová ho. V tom on videl najväčšiu odmenu. Potom sa rozprávač s Macom rozišiel a ďalej už len vyrozprával jeho životný príbeh.
Do služby k richtárovi ho zjednali rodičia a kým ešte žili dostával Maco aj peniaze. No keď pomreli, slúžil už iba za oblečenie, tabak a pálenku. Chcel sa i oženiť, ale žiadna dievka ho nechcela, lebo bol škaredý a napoly hluchý. A tak Maco pokračoval v svojej robote pri koňoch. Keď jedny ostareli, gazda mu kúpil druhé. Tie, ešte nevycvičené, sa splašili a prevrhli vozík. Maco si pri páde zlomil nohu. Gazda ho síce dal do nemocnice, ale noha mu aj tak ostala krivá a stále ju vláčil za sebou. Potom išiel slúžiť k volom a keď zostarol ku kravám. Zo zvieratami i spával. Najprv pri koňoch, neskôr v telínci. Chválil si, že mu tam neťahá a teliatka mu neublížia. Do čeľadnej, k ostatným paholkom, teda veľmi nechodil a dokonca i jedlo mu vynášali von. V jeseni začal Maco polihovať, premáhala ho slabosť, v nohe mu štiepalo a trápil ho kašeľ. Nepomáhali mu už žiadne bylinky. Po Vianociach prišli tuhé mrazy a Maca v telinci drgotalo. Ešte viac sa mu prihoršilo, už ani jesť nechcel. Cítil, že sa blíži jeho koniec a išiel sa vyrovnať s gazdom. Nechcel mu ostať niečo dlžný. Ale práve naopak, gazda mal vyplatiť Maca. Peniaze mu sľúbil na ráno. No Maco povedal, aby ho za ne radšej dôstojne pochoval. Potom mu poďakoval, že sa oňho staral, a pobozkal mu ruku. Vtedy sa niečo pohlo i v richtárovom svedomí. Škoda len, že už bolo neskoro. Maco v noci zomrel. Gazda vystrojil krásny pohreb, tak ako sľúbil. Celá dedina ho chválila, len sluhovia si pošepkávali, že však ho mal aj za čo pochovať. Charakteristika postáv   MACO MLIEČ
Maco Mlieč slúžil ako paholok u richtára. Výzorom nebol veľmi pekný, dá sa povedať, že bol priam škaredý.
   „Je pravda, že Maco čela skoro ani nemal, oči ako myš, nos ako gombička a celý preliaknutý; len líca mal , ako by ho ucápal, a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, ako by ho všetky predné zuby bolely. Vlasy ako jež a hrdzavé akési, ušú skoro nič.“(5)   Ešte keď bol mladý staral sa o seba i o svoj výzor: „holil si celú tvár, vlasy si mastil, začesával a dával podstrihovať.“(6)   Ale postupom času, keď mu prešlo tridsať rokov, prestal sa o seba starať:   „nečesal sa, a len keď mu už vlasy na plecia visely, vzal rajnicu, založil na hlavu a podstrihol si ich sám, aby nemusel dva groše platiť“(7)   Začal byť skutočne veľmi zanedbaný: „Už i desať rokov, čo sa neholil, len si tak vše nožnicami zpamäti po brade kostrnky posrášal. Oči zaliate, vlasy ako stará riečica, ruky od blata a hnoja všetky dopukané, len vrchná gamba, zarastená, čo mu trčala a zuby zpod nej ako koly.“(8),   a tiež špinavý: „Neumýval sa, iba keď ho gazdiná alebo dievky od stola zahnojeného oddurili.“(9) „Ruky utieral o nohavice alebo klobúk, a krpcov ani nevyzúval, iba keď ho niečo omínalo alebo keď podošvu bolo treba prišiť.“(10)
Aby kultúrne vyzeral, nemá dobré podmienky: „Maco spával pri koňoch na pograde a potom neskoršie, keď mu bolo ťažko štverigať sa hore, spravil sa posteľ vedľa koní.“(11),
   ale hlavne stráca záujem: „Do hory, do poľa bolo to všetko dobré, a keď išiel do mesta, zahodil na seba čiernu dlhú huňu, a tá to všetko zakryla.“(12)
Pre jeho výzor ho dokonca sluhovia vyháňali z čeľadnej: „do čeľadnej prestal chodiť, iba ak sa najesť. I to mu vyniesli: lebo už nechceli s ním z jednej misky jedávať.“(13)
    I dievkam z dediny bol odporný: „Maco sa bol chcel i oženiť, ale za takého mrzáka hluchého nechcela ísť ani jedna dievka.“(14)
 
Maco Mlieč mal i ďalšie nedostatky: „Ľudia povrávali, že bol od rodu trochu nasprostastý a i hluchý“(15) Všetci si z neho robili posmešky, a nazvali ho Mliečnikom (hlinený hrniec na mlieko) „už neviem, či preto, že nebol celkom hluchý ako mliečnik, a či preto, že bol krátky, široký, hrdla nič – ako by ho z pňa odťal.“(16)
Na druhej strane bol Maco „robotný ako koník“(17).Robotu si robil poctivo, často i navyše, veď už od malička poznal len ju. „Otec jeho valaštil, nuž i malý Maco bol pri otcovi do 17. roku honelníkom.“(18)
   Potom mu rodičia zjednali väčšiu službu: „ako 18-ročný prišiel k majetnému sedliakovi za paholka ku koňom“(19)    Spočiatku dostával za robotu peniaze. No potom sa to zmenilo:   „rodičia mu potom jedno za druhým pomreli, stará gazdiná tiež, a Macovi na piaty rok už nevyplatili, na šiesty ho nejednali, a Maco slúžil ďalej. Dali mu najesť, kúpili mu súkna na háby, krpce, dávali mu každý deň pálenky, na tabak si vše vyprosil, a takto šiel rok za rokom.“(20)
Peniaze Macovi nechýbali: „A načože sú mi teraz? I tak by som ich užiť nemohol. Ženy, detí nemám…“(21), pretože nepoznal ich hodnotu: „maly preňho platnosť len po šestáku-dva, za čo si mohol pálenky, tabaku a zápaliek kúpiť.“(22) Bol spokojný a svoje najväčšie zásluhy videl v richtárovom sľube:
   „A čože viacej človek zgazduje za mladi, ako keď ťa na starosť má kto opatriť a po smrti zahrabať? To je najväčšia pláca, čo ja mám sľúbenú od môjho gazdu – Pán Boh mu daj zdravia!“(23)
Maco bol naivný, nevidel, že ho gazda zdiera. Navyše si myslel, že s ním má veľké výdavky:  „Odieval, – pokračoval ďalej, – a pálenka a tabak – to tiež niečo vynesie, čo len dva paklíky do týždňa, a na fruštik, olovrant, každý deň pohár a cez kosbu, žatvu a päť ráz – to tiež niečo do roka stojí i toho gazdu.“(24)
Počas svojej služby robil Maco rôzne práce:  „kedysi na vraných koníkoch v ľahkom vozíku s gazdom alebo gazdinou do mesta, do poľa, alebo seno zvážať, drevo voziť. Potom keď okrivel, chodil s volmi za pluhom, a teraz, že už i ostarel, zoslabol, pasie už tretie leto kravy.“(25)
Najradšej mal však kone. Opatroval ich ako vlastné, často lepšie ako seba samého.  „ Koľko ráz, keď vyvolili gazdu za richtára a cvalom vše v zime doleteli do mesta, Maco stiahol so seba známu čiernu huňu a zakryl spotené kone, a on vopchal premrznuté ruky krížom pod pazuchy, alebo ich rozháňal a prestupoval s nohy na nohu, kým gazda meškal u slúžneho alebo na stoličnom dome.“(26)
   Na tejto udalosti vidieť Macovu dobrotu a obetavé srdce. Viac hľadel na druhých ako na seba. Bol schopný pre svojho pána urobiť čokoľvek.
Nechcel byť nikdy na obťiaž, preto vďačne prijal i ústupky:  „Keď mu kone vzali, dobre, „i tak mi už žily v rukách drevenejú“. Vzali mu voly, dobre, „ani naložiť, ako sa patrí, ani podvihnúť, ani brázdu, ako má byť, vytiahnuť…“(27)
   Na všetko sa pozeral z lepšej stránky (i na svoju zlomenú nohu): „Táto moja noha čaptavá! Ale druhých ožobráči ešte horšie. Nuž ďakovať Bohu, že som tak, ako som…“(28) Bol trpezlivý: dokázal donekonečna čakať na svojho gazdu. Trpezlivo znášal posmešky, nikdy sa neurazil, len sa uškrnul. I v chorobe bol trpezlivý, nesťažoval sa, bolesť znášal sám, v tichosti:   „Maco ani slova, ani len tabaku od notára nezapýtal. Len si kázal dievkam navariť pľúcnika, že mu ktorýsi kraviar-kamarát poradil, ale tie mu ho nenavarily.“(29)   Už v mladosti začal fajčiť:   „stará gazdiná zaodievala Maca, dala mu vše na tabak, lebo sa už bol naučil, ako všetci chlapi, ešte na salaši fajčiť.“(30), a neprestával s tým ani v chorobe:   „A od slabosti musel sa oprieť, sadnúť, a len fajku, fajku.“(31)
Jeho celoživotná filozofia bola: „poriadne robiť (sebe či cudziemu, to mu bolo vedľajšie) a statočne umrieť“(32)
  
A preto nechcel byť gazdovi po smrti dlžný: „Ak by som vám mal doplatiť, to by ma v hrobe večne mrzelo, že som si tak vygazdoval na starosť“(33)   Chcel naposledy poďakovať jemu i gazdinej:   „ďakujem vám, že ste ma celý môj život vo vašom dome obchodili, chovali, šatili, a všetko…Pán Boh vám daj zdravia, i vašim deťom, – chytil Maco gazdovi ruku a bozkal mu ju prv, než by si ju bol mohol odtrhnúť od Macových úst.“(34) Jeho poslednou túžbou bolo, aby ho pochovali uprostred cintorína. „Len ma, – a pristúpil ku gazdovi a chytil ho za ruku, – nie ako koťuhu, niekde pod plot. Veď kým som vládal, robil som ako druhí…“(35)   Nakoniec tak, ako celý život žil, i zomrel – sám v maštali.  


GAZDA  
Bol jediným synom majetného sedliaka. Keď mu otec umrel, mať ho ako 19-ročného oženila a začali gazdovať. Neskôr sa stal i richtárom. V službe mal viacerých paholkov, jedným z nich bol Maco Mlieč.
Gazda mal už aspoň 60 rokov a bol o rok-dva starší od Maca. No nedal sa s ním ani porovnať:
   „Bohatý, doprial si, nič nerobil, pešo nevyšiel ani do poľa, nuž mal brucho ako súdok a tvár ako mesiac na splne, a na Macovi iba ohorená, čierna, chlpatá kožka na širokých, veľkých kostiach, čaptavá noha a dokľavené prsta na rukách.“(36)  
Aj vlastnosti mali úplne odlišné: Gazda nikdy nebral Maca ako dospelého človeka. Spolu s ostatnými sa mu vysmieval. Mal ho „rád“ iba preto, lebo mu dobre slúžil, poslúchal a všetko urobil. „A gazda ho mal rád, lebo zo šiestich jeho koní jeho dva boly najbystrejšie, najkrajšie, a Maco ich vedel isto v ruke držať a k tomu bol trpezlivý v čakaní do nekonečna.“(37)
  
Sám gazda bol hrozne lenivý, sebecký, doprial iba sebe, a navyše bol i pokrytecký. Maca dal do nemocnice len preto, lebo „škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma zle malo vyhojiť“(38)   Stále držal Maca vo službe, aj keď už nevládal. Od koní ho poslal k volom, a potom zase ku kravám:   „Nech sa zahadzuje na tej jednej za nimi, – smial sa, keď sa o tom s gazdinou radili.“(39)  
Gazda robil len to čo od neho Maco očakával – dával mu prácu. V skutočnosti však zneužil jeho nevedomosť, dobrotu a skromnosť, a vôbec mu neplatil. Až tesne pred smrťou Maca robil vyúčtovanie:
   „sňal kalendár a s čistej strany vyčítal, – všetko spolu trinásť zlatých ti vyplatiť, a do Všechsvätých ti zas hádam niečo zvýši… Ráno porátame s gazdinou, a tieto ti, ak chceš hneď vyplatím, – staval sa gazda veľmi spravodlivým aspoň teraz.“(40)    Ale spravodlivý nebol, veď trinásť zlatých je málo za Macovu celoživotnú robotu, to možno len jeden rok spočítal.
Potom začal Macovi smrť vyhovárať: Hovoril mu, že pošle ráno Švingorku (babu). –Namastí ťa špiritusom a do čeľadnej ti musia postlať, zohreješ sa, prejde ti za dva-tri dni, a budeš chlap ako buk, – a na potešenie nalial Macovi do pohára vína.“(41)
  
Ale bolo mu to vlastne ľahostajné:   „Ak vyzdravie, bude robiť; ak umrie, bude v hrobe hniť. Jemu to bolo jedno.“(42)   Dovtedy videl v Macovi len pracovnú silu. Až keď mu Maco z veľkej vďaky pobozkal ruku, uvidel jeho dobrotu a ľudskosť:    „Konečne i richtárovi vypadly slzy a vo svedomí bohvie, čo si myslel, ale všetko dobré. Bolo však už neskoro. Maca našli ráno studeného v telínci. Gazda mu vystrojil krásny pohreb, s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy sa narodil a umrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia si povrávali, že však ho mal za čo pochovať…“(43) Kontrasty v poviedke  

1.
           
Macove morálne vlastnosti, ako ľudskosť, skromnosť, pracovitosť, sú v ostrom kontraste s jeho odpudzujúcim zovňajškom – čaptavá noha, dokľavené prsty, neupravené vlasy.

2.
           
V kontraste sú i charakterové vlastnosti gazdu a Maca. Gazda je lenivý, pokrytecký a sebecký, zatiaľ čo Maco vyniká poctivosťou, pracovitosťou, trpezlivosťou a predovšetkým myslí na druhých.

3.
           
SVET SLUHOV & SVET PÁNOV
V poviedke stoja proti sebe dva svety: sluhu Maca Mlieča a jeho gazdu bohatého richtára. Vyjadruje sa tým kontrast medzi ťažko pracujúcimi ľuďmi a tými, čo biedu spôsobovali. Maco Mlieč totiž vyrábal všetko, čo si gazda v pohodlí užíval. Medzi týmito svetmi však nedochádza k otvorenému konfliktu. Tajovský to riešil paradoxom, ktorého línia sa predlžuje v pointe poviedky, kde v protiklade k hrdému Macovmu pohrebu vystrojeného richtárom stojí konštatovanie sluhov – však ho mal aj  za čo pochovať. Problémy poviedky  

1.
             SOCIÁLNA NESPRAVODLIVOSŤ
Na jednej strane autor poukazuje na rozdiel medzi spoločenskými vrstvami. Bohatý gazda sa správa zle k úbohému Macovi a zneužíva ho. Na druhej strane sa objavujú rozdiely v rovnakej vrstve. Paholci a slúžky sú v takej istej situácii ako Maco, sú chudobní a slúžia u gazda. Predsa sa však nadraďujú a vyháňajú ho zo spoločnej miestnosti – čeľadnej. Maco tak vytvára akoby novú vrstvu, tých najbiednejších z chudobných.

2.
             ODVRHNUTIE SPOLOČNOSŤOU
Maco Mlieč bol biedny človek, výzorom veľmi škaredý a navyše ešte i hluchý. Od ostatných ľudí si vytrpel veľa výsmeškov a nepekných narážok. Často sa mu vysmievali pre ženbu, keďže ho žiadna dievka nechcela. A nielenže ho neprijali ľudia na dedine, ale aj ostatné služobníctvo u gazdu ním opovrhovalo. Stále ho vyháňali spomedzi seba. A tak nakoniec odvrhnutý a ubiedený Maco žil sám v maštali.

3.
             PASIVITA NÁRODA
Spoločnosť sa nesnažila o postup dopredu, zlepšenie situácie, a všeobecne vlastne o žiadnu zmenu. Ľudia sa uspokojili so svojimi osudmi. Dokonca i Maco, vo svojej biede a tvrdej práci, bol spokojný. Nikdy sa nepostavil proti pánovi, ba naopak ešte mu i ďakoval. Ďalej autor kritizuje zaostalosť. Maco je nevzdelaný a vôbec sa o seba nestará. Čo je hlavné i základné hygienické návyky sa uňho vytrácajú – nečeše sa, holí a strihá sa iba občas, neumýva sa, a dokonca ani nevyzúva. Na tento problém nadväzuje kritika pána, ktorý hoci je vzdelaný nevedie Maca k návykom hygieny a ani k aspoň trochu upravenému zovňajšku.