Jozef Gregor-Tajovský

V čase svojho tvorivého rozletu si vyslúžil v časti našej kultúry hanlivé pomenovanie „tupiteľ národa“. Bolo to v súvislosti s jeho kritickorealistickou metódou. Prostredníctvom nej priniesol do slovenskej literatúry portréty prostých chudobných ľudí, ktorí živoria, žijú z ruky do úst, no predsa sú naplnení bohatstvom ľudského citu, bohatstvom ľudského charakteru, často ukrytom v biede, schovanými za ľudským utrpením. A tam, kde nešťastie týchto ľudí je dôsledkom vlastnej viny, ich nerestí, sa Tajovský stáva neúprosným kritikom, nič nezahládza, nič neodpúšťa. Takto zaútočil na príslovečnú slovenskú pasivitu, na národnú nevyhranenosť, odnárodňovanie, neochotu prijať kultúru a vzdelanie.   Životopis
Jozef Gregor Tajovský hlboko vnikol do problémov, ktoré trápili slovenský ľud. Prežil obdobie, keď slovenský ľud zápasil o prežitie a presadenie sa pod maďarským nátlakom, ktorý obmedzoval slobodu slovenského národa a snažil sa ho pomaďarčiť, aby nikdy nemohol tvoriť v slovenskom jazyku. Jozef Gregor Tajovský sa narodil 18. októbra 1874 v Tajove pri Banskej Bystrici. Neskôr si Tajovský podľa svojho rodiska vybral i umelecké meno.
Toto však nebol jeho prvý pseudonym, počas svojej tvorby vystupoval pod mnohými umeleckými menami, ako napríklad Jozef Spevák, Podsokolovský,
Izäslav, Jano z Dohnian, či F.K. Jeho otec, Alojz Gregor, bol remeselník, ale istý čas pracoval ako richtár, takže bolo pochopiteľné, že počas svojho života vyhľadával vyššie spoločenské kruhy. Rodičia dali neskôr mladého Tajovského , ako najstaršieho syna, starému otcovi, Štefanovi Greškovi. Urobili tak preto, lebo mali aj menšie deti, o ktoré sa museli viac starať. Starý otec mal mladého Gregora veľmi rád a podobné city k nemu cítil i malý Jozef. Keďže Tajovský u starého otca býval na dedine, naučil sa dedinskému životu a odniesol si odtiaľ veľa zážitkov, mravy, cítenie a myslenie. Práve zážitky z dediny neskôr, už ako dospelý človek a spisovateľ využil ako námet na mnohé poviedky a diela pre deti a mládež. Z jeho najznámejších diel to boli napríklad Prvé hodinky, Žliebky, Do konca, Do kúpeľa a mnoho iných literárnych diel. Tajovský sa neskôr dostal do maďarskej školy, kde na vlastnej koži okúsil maďarizáciu, ktorá sa samozrejme nevyhla ani školám a úradom. Tajovský neskôr nepriamo kritizoval tento nátlak vo svojej tvorbe. Nikto sa však neodvážil priamo a otvorene vyjadriť svoj nesúhlas s počínaním úradov, pretože mu hrozilo väzenie a prenasledovanie. Tajovský v štúdiách pokračoval na Učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Keď v roku 1893 skončil štúdium, odišiel učiť do svojho rodiska, priamo do školy, ktorú ako dieťa sám navštevoval. V škole vyučoval aj maďarské aj slovenské deti, ale slovenské deti učil ich rodnému jazyku. Práve z tohto dôvodu dostal neskôr od dekana školy pokarhanie. Z podobných príčin bol Tajovský viackrát preložený na iné miesta a ako dôvod preloženia sa udával nedostatok "maďarského ducha", ako hovorili jeho nadriadení. Keď sa však v roku 1897 stretol s Ferkom Urbánkom, podnietilo to jeho literárnu tvorbu a začal sa venovať písaniu.
Za to, že odmietol zahájiť výročné stretnutie modlitbou v maďarskom jazyku, hrozilo mu vylúčenie zo školských služieb. Nakoniec však toto remeslo sám opustil a v roku 1898 sa dostal do Prahy, kde pokračoval v štúdiách na Česko-Slovenskej obchodnej akadémii. V rokoch 1898 – 1900 sa aktívne zúčastňoval na prácach umeleckého súboru Detvan. V tomto spolku i prednášal aj niektoré zo svojich prác, ako napríklad Konačka, Námluvy, Nový život, Pastierča, Potrestaný úmysel, Mátoha, Do konca a satiru pálenka- Dobrá – vec. Tajovský sa venoval i dramatickej tvorbe, napríklad v diele Ženský zákon. Tak ako mnoho iných spisovateľov, ktorí pôsobili skôr, či neskôr, aj J. G. Tajovský využil metódu nepriamej kritiky vo svojich dielach, keďže doba, v ktorej žil neumožňovala priamo a ostro kritizovať jej vodcov a predstaviteľov, preto bola táto možnosť jediným a najschodnejším riešením. V Prahe sa Tajovský zoznámil s českou kultúrou, ktorá ešte viac podnietila jeho umelecké cítenie. V roku 1900 sa stal pokladníkom vo vidieckej Ľudovej banke v Trnave. O rok na to prešiel do služieb Tatra banky ako praktikant. Jeho ďalšia tvorba bola venovaná cestám, ktoré so svojim priateľom podnikal ako starinár a pesničkár naprieč Slovenskom. Túto prácu robil pre Slovenskú muzeálnu spoločnosť. pozornosť venoval najmä zlej sociálnej situácii, v ktorej sa slovenský ľud nachádzal. Neskôr bol Tajovský trestaný troma mesiacmi väzenia za to, že prevzal zodpovednosť za cudzí článok, ktorý bol kriticky namierený proti maďarskej divadelnej scéne. Tento trest si odpykal v ružomberskej väznici. Tajovský písal i vysoko kritické články namierené proti maďarskému útlaku, ktoré boli žiaľ pravdivé a presne vystihovali zlú situáciu, v ktorej sa slovenský ľud v tej dobe nachádzal. Počas svojho pobytu vo väzení napísal ďalšie dielo, ktoré nieslo meno jeho spoluväzňa Ondreja. Ondrej bol cigáň a Tajovský sa vo svojom diele venoval jeho životu, ktorý bol plný tragédií a nepríjemností. V roku 1904 odišiel do Ľudovej banky v Nadlaku, v dnešnom Rumunsku. Tam si neskôr priviedol aj svoju manželku, Hanu Ligerovú. V roku 1910 prešiel za riaditeľa filiálky Tatra banky v Prešove. V roku 1915 sa stal redaktorom časopisu Národný hlásnik a v tom istom roku v lete narukoval, lebo v tom čase už naplno zúrila vojna. Po týchto udalostiach sa dostal na ruský front, kde Rakúsko-Uhorská armáda utrpela ťažké porážky. 29. decembra 1915 prešiel pri Dobropoli na ruskú stranu. Držal si vieru v Rusov, dokonca aj po Veľkej októbrovej revolúcii, ktorej význam ako mnohí, nikdy nepochopil.
V roku 1919 sa v hodnosti kapitána vrátil už do Československej republiky. Veľmi sa tešil z novej republiky a radoval sa, že už konečne bude mať slovenský národ slobodu a demokraciu. Veľmi skoro sa však presvedčil, že tomu tak nie je a jeho radosť opadla. Aj keď ešte 14. marca 1939 vyzýval slovenský národ k spolužitiu s českým, bolo už neskoro. Zakrátko na to zachvátila svet vojna. J. G. Tajovský veľmi túžil po mieri, ale konca vojny sa nedožil. Zomrel 20. mája 1940 a je pochovaný v rodnom Tajove.