Jozef Gregor- Tajovský: Životopis

(1874-1940) si v čase svojho tvorivého rozletu vyslúžil v časti našej kultúry hanlivé pomenovanie "tupiteľ národa". Bolo to v súvislosti s jeho prenikavou kritickorealistickou metódou. Prostredníctvom nej priniesol do slovenskej literatúry portréty prostých chudobných ľudí, ktorí
živoria, žijú z ruky do úst, no predsa sú naplnení bohatstvom ľudského citu, bohatstvom ľudského charakteru, často ukrytom v biede, schovanými za ľudským utrpením. A tam, kde nešťastie týchto ľudí je dôsledkom vlastnej viny, ich nerestí, sa Tajovský stáva neúprosným kritikom, nič nezahládza a neodpúšťa. Takto zaútočil na príslovečnú slovenskú pasivitu, na národnú nevyhranenosť, odnárodňovanie, neochotu prijať kultúru a vzdelanie. Pravda, k takémuto „portrétovaniu" slovenského človeka prišiel postupne, v mnohom mu bola prvotným impulzom jeho vlastná životná cesta a osobná skúsenosť.
Narodil sa v Tajove pri Banskej Bystrici. Podľa rodiska si zvolil aj literárne meno. Jeho otec bol remeselníkom, matka bola dcérou robotníka Štefana Grešku. Keďže z desiatich detí bol Jozef najstarší, dostal sa do opatery k starému otcovi, pracovitému, dobrému a veselému človeku. Starootcovský dom sa stal pre neho miestom, kde pochopil mravné a sociálne životné hodnoty, čo sa prejavilo v tej časti jeho prózy, v ktorej sa vracal k spomienkam a zážitkom z tohto obdobia. Strednú (meštiansku) školu navštevoval v Banskej Bystrici a v nej sa denne stretával s násilnou maďarizáciou. Na jeho sociálne cítenie mali silný vplyv dotyky s robotníckym hnutím, napr. v manifestačnej forme prvomájového sprievodu. Z Banskej Bystrice odišiel študovať do Kláštora pod Znievom (1889-1893) na učiteľský ústav. Päť rokov pôsobil ako učiteľ a za tento krátky čas bol nútený vymeniť šesť učiteľských miest. Dôvodom boli nezhody s vrchnosťou (cirkevnou i štátnou) pre národné presvedčenie.
Keďže nechcel byť nástrojom pomaďarčovania slovenských detí, zanechal učiteľstvo a roku 1898 odišiel – už ako známy spisovateľ – študovať na obchodnú akadémiu do Prahy. Tu aktívne pracoval v študentskom spolku Detvan, ktorý mal značný vplyv na jeho ďalšie literárne formovanie. Po návrate zo štúdií Tajovský pracoval ako úradník vo viacerých peňažných ústavoch na Slovensku a v Nadlaku (v dnešnom Rumunsku). Roku 1907 sa oženil s Hanou Lilgovou, ktorá sa pod jeho vplyvom stala literárne činná ako Hana Gregorová. Po vypuknutí svetovej vojny musel narukovať, no onedlho sa dostal do ruského zajatia a vstúpil do československých légií. Roku 1919 sa vrátil do vlasti, žil v Martine, neskôr sa presťahoval do Bratislavy, kde sa spolu s manželkou a spolupracovníkmi všestranne venoval rozvoju slovenského kultúrneho a umeleckého života. Zraňovaný nástupom fašizmu a zložitými udalosťami tridsiatych rokov zomiera roku 1940. Pochovaný je na cintoríne v rodnom Tajove.