Jozef Gregor Tajovský život a tvorba

O autorovi :
Jozef Gregor Tajovský hlboko vnikol do problémov, ktoré trápili slovenský ľud. Prežil obdobie, keď slovenský ľud zápasil o prežitie a presadenie sa pod maďarským nátlakom, ktorý obmedzoval slobodu slovenského národa a snažil sa ho pomaďarčiť, aby nikdy nemohol tvoriť v slovenskom jazyku. Jozef Gregor Tajovský sa narodil 18. októbra 1874 v Tajove pri Banskej Bystrici. Neskôr si Tajovský podľa svojho rodiska vybral i umelecké meno.
Toto však nebol jeho prvý pseudonym, počas svojej tvorby vystupoval pod mnohými umeleckými menami, ako napríklad Jozef Spevák, Podsokolovský,
Izäslav, Jano z Dohnian, či F.K. Jeho otec, Alojz Gregor, bol remeselník, ale istý čas pracoval ako richtár, takže bolo pochopiteľné, že počas svojho života vyhľadával vyššie spoločenské kruhy. Rodičia dali neskôr mladého Tajovského , ako najstaršieho syna, starému otcovi, Štefanovi Greškovi. Urobili tak preto, lebo mali aj menšie deti, o ktoré sa museli viac starať. Starý otec mal mladého Gregora veľmi rád a podobné city k nemu cítil i malý Jozef. Keďže Tajovský u starého otca býval na dedine, naučil sa dedinskému životu a odniesol si odtiaľ veľa zážitkov, mravy, cítenie a myslenie. Práve zážitky z dediny neskôr, už ako dospelý človek a spisovateľ využil ako námet na mnohé poviedky a diela pre deti a mládež. Z jeho najznámejších diel to boli napríklad Prvé hodinky, Žliebky, Do konca, Do kúpeľa a mnoho iných literárnych diel. Tajovský sa neskôr dostal do maďarskej školy, kde na vlastnej koži okúsil maďarizáciu, ktorá sa samozrejme nevyhla ani školám a úradom. Tajovský neskôr nepriamo kritizoval tento nátlak vo svojej tvorbe. Nikto sa však neodvážil priamo a otvorene vyjadriť svoj nesúhlas s počínaním úradov, pretože mu hrozilo väzenie a prenasledovanie. Tajovský v štúdiách pokračoval na Učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom. Keď v roku 1893 skončil štúdium, odišiel učiť do svojho rodiska, priamo do školy, ktorú ako dieťa sám navštevoval. V škole vyučoval aj maďarské aj slovenské deti, ale slovenské deti učil ich rodnému jazyku. Práve z tohto dôvodu dostal neskôr od dekana školy pokarhanie. Z podobných príčin bol Tajovský viackrát preložený na iné miesta a ako dôvod preloženia sa udával nedostatok "maďarského ducha", ako hovorili jeho nadriadení. Keď sa však v roku 1897 stretol s Ferkom Urbánkom, podnietilo to jeho literárnu tvorbu a začal sa venovať písaniu.
Za to, že odmietol zahájiť výročné stretnutie modlitbou v maďarskom jazyku, hrozilo mu vylúčenie zo školských služieb. Nakoniec však toto remeslo sám opustil a v roku 1898 sa dostal do Prahy, kde pokračoval v štúdiách na Česko-Slovenskej obchodnej akadémii. V rokoch 1898 – 1900 sa aktívne zúčastňoval na prácach umeleckého súboru Detvan. V tomto spolku i prednášal aj niektoré zo svojich prác, ako napríklad Konačka, Námluvy, Nový život, Pastierča, Potrestaný úmysel, Mátoha, Do konca a satiru pálenka- Dobrá – vec. Tajovský sa venoval i dramatickej tvorbe, napríklad v diele Ženský zákon. Tak ako mnoho iných spisovateľov, ktorí pôsobili skôr, či neskôr, aj J. G. Tajovský využil metódu nepriamej kritiky vo svojich dielach, keďže doba, v ktorej žil neumožňovala priamo a ostro kritizovať jej vodcov a predstaviteľov, preto bola táto možnosť jediným a najschodnejším riešením. V Prahe sa Tajovský zoznámil s českou kultúrou, ktorá ešte viac podnietila jeho umelecké cítenie. V roku 1900 sa stal pokladníkom vo vidieckej Ľudovej banke v Trnave. O rok na to prešiel do služieb Tatra banky ako praktikant. Jeho ďalšia tvorba bola venovaná cestám, ktoré so svojim priateľom podnikal ako starinár a pesničkár naprieč Slovenskom. Túto prácu robil pre Slovenskú muzeálnu spoločnosť. pozornosť venoval najmä zlej sociálnej situácii, v ktorej sa slovenský ľud nachádzal. Neskôr bol Tajovský trestaný troma mesiacmi väzenia za to, že prevzal zodpovednosť za cudzí článok, ktorý bol kriticky namierený proti maďarskej divadelnej scéne. Tento trest si odpykal v ružomberskej väznici. Tajovský písal i vysoko kritické články namierené proti maďarskému útlaku, ktoré boli žiaľ pravdivé a presne vystihovali zlú situáciu, v ktorej sa slovenský ľud v tej dobe nachádzal. Počas svojho pobytu vo väzení napísal ďalšie dielo, ktoré nieslo meno jeho spoluväzňa Ondreja. Ondrej bol cigáň a Tajovský sa vo svojom diele venoval jeho životu, ktorý bol plný tragédií a nepríjemností. V roku 1904 odišiel do Ľudovej banky v Nadlaku, v dnešnom Rumunsku. Tam si neskôr priviedol aj svoju manželku, Hanu Ligerovú. V roku 1910 prešiel za riaditeľa filiálky Tatra banky v Prešove. V roku 1915 sa stal redaktorom časopisu Národný hlásnik a v tom istom roku v lete narukoval, lebo v tom čase už naplno zúrila vojna. Po týchto udalostiach sa dostal na ruský front, kde Rakúsko-Uhorská armáda utrpela ťažké porážky. 29. decembra 1915 prešiel pri Dobropoli na ruskú stranu. Držal si vieru v Rusov, dokonca aj po Veľkej októbrovej revolúcii, ktorej význam ako mnohí, nikdy nepochopil.
V roku 1919 sa v hodnosti kapitána vrátil už do Československej republiky. Veľmi sa tešil z novej republiky a radoval sa, že už konečne bude mať slovenský národ slobodu a demokraciu. Veľmi skoro sa však presvedčil, že tomu tak nie je a jeho radosť opadla. Aj keď ešte 14. marca 1939 vyzýval slovenský národ k spolužitiu s českým, bolo už neskoro. Zakrátko na to zachvátila svet vojna. J. G. Tajovský veľmi túžil po mieri, ale konca vojny sa nedožil. Zomrel 20. mája 1940 a je pochovaný v rodnom Tajove.
Na chlieb :
Charakteristika Hlavných postáv:
Úradník: Túto postavu predstavuje sám autor.
Muž: Chudobný dedinčan v zúfalej situácii. Snaží sa zaopatriť rodinu.
Obsah:
V tejto poviedke autor opisuje ťažkú situáciu chudobných ľudí. Dej sa odohráva v zime, kedy už chudoba nemala čo jesť a tak ľudia začali chodiť do banky aby si požičali peniaze na „chlebové“ zmenky. Takto sa vybral požičať peniaze aj jeden muž. V prvej banke nepochodil a tak sa vybral do druhej. Podal účtovníkovi zmenku na tridsať korún a ten ju ďalej podal direktorovi. Direktor sa spýtal chudobného muža či sa má niečím zaručiť, ale ten mu odpovedal záporne. Postupne sa pýtal aj na majetok ľudí, ktorý sa mu podpísali na zmenku, ale ani s týmto chorí muž nepochodil. A tak direktor na zmenku napísal „nie“, nepovolená. Po dvoch troch dňoch sa muž opäť vracia do banky. Prišiel si vyžiadať novú pôžičku, ale na zmenke mal stále tie isté podpisy. Tento krát bolo v banke viac posudzovateľov, lebo bol deň nových pôžičiek. Vystatoval sa direktorovi že bol chorý, ale teraz je mu už lepšie a že už chce ísť do práce, lebo nieje čo doma jesť. Až vyronená slza presvedčila posudzovateľa. Prepísal svoje „nie“ na „áno“. Šťastný muž odišiel domov a každému rozprával, že už ráno znovu pôjde pracovať do fabriky. Len jeho žena sa bojí o manžela, aby v práci opäť neochorel. DOSLOV: V tejto poviedke J. G. Tajovský vyjadruje ťažký život dedinského ľudu. Citlivo vykresľuje ťažké postavenie chudobných ľudí a problém zaobstarať si peniaze na živobytie. Mamka Pôstková : – poviedka popisujúca ťažký život chudobnej ženy na dedine, ktorej hrdosť nedovolí pýtať si peniaze bez zásluh
Charakteristika Hlavných postáv:
Mamka Pôstková – stará chudobná žena
muž, syn, nevesta, vnúčatá – Pôstkovej najbližšia rodina
bankár – Tiež túto postavu predstavuje autor.
Obsah: Príbeh sa začína príchodom nízkej zostarnutej osôbky do budovy banky. Ujal sa jej jeden bankár (autor), že ju obslúži. Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne zoschnutá, maličká žena.
Sedí na stoličke, visia jej nohy, obuté vo veľkých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Spod plachtičky vykúka čierna, zmraštená, chudá tvár, vpadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené dvanásť-trinásťročné dieťa. Doniesla nevyrobenú zmenku a podala ju bankárovi. Ten sa jej spýtal že na koľko ju má vypísať a ona nesmelo, akoby šla hriešne slová z úst vypustiť riekla, že na 3 koruny. Bankára to spočiatku zarazilo, no nechcel ju uraziť almužnou a suma ako suma, nuž ju aj vypísal. Žena sa mu zaručila, že ju určite zaplatí, aj keby mala predať svoju posteľ, perinku a aj truhlicu. Ale bankára trápil osud tejto ženy, nuž sa na ňu začal ľudí vypytovať, no nik mu o nej nevedel takmer nič nevedel. Slováci vedia veľa rozprávať o pánoch grófoch, princoch; poznajú celé rodokmene cisárov, ale medzi sebou málokoho zbadajú, čo by bol akého osobitnejšieho života a mravov človek. Medzi svojimi nikto nehľadá príkladu. Ako by sme všetci boli rovnako zlí, alebo rovnako dobrí, že by sme sa nemohli jeden od druhého ničomu dobrému naučiť. Ťažký život mala táto úbohá žena. Muža mala onakvého. Boh vie, aký bol čudák. Nerád robil. Trocha. Trocha popaprať motykou, kosou, vidlami, a dosť! Keď sa horko-ťažko vybral i s kapsou, naplnenou na týždeň, do roboty, na druhý, tretí večer už bol doma. Kapsa prázdna, a na robotu zle-nedobre, že ťažká, planá, pláca malá, že on radšej bude pod pecou ležať o hlade, ako za tri-štyri šestáky cez deň robiť. A ono, keby ležať, nechže by ležal, ale keď príde večer, chce sa jesť, keď ráno svitne, zas, a obed aby nechýbal. Okrem lenivosti si aj rád vypila a zafajčil a keď mal ísť robiť, hneď bol chorý a všetko ho bolelo. A tak žena sama musela muža a ešte aj syna chovať. Keď syn odrástol, odišiel do služby a občas pomáhal matke otca chovať. Neskôr už si peniaze odkladal. Že vraj na svadbu, háby mu treba. Syn sa oženil a aj s nevestou sa k rodičom prisťahovali. Chlapi celé dni len vylihovali a ženy do roboty chodili. Potom prišli deti a nebolo čím ich nachovať. Pôstková začala chlebík piecť a po dedine predávať, no neskôr už ani to nestačilo. Otec sa so synom opíjal a pýtali od žien čím ďalej, tým viac peňazí. Keď nedali, tak sa pritrafilo aj že ich vyobháňali, za vlasy pokvákali.. Čas plynul a starej Pôstkovej predsa pán boh pomohol: umrel jej muž. Syn sa na kare opil a rozohnal celú rodinku. Matke do starej strigy nadával a zahrážal sa jej, že keď ho ona nebiávala, bude on ju. Nuž od nich Pôstková odišla a žila sama. Nevesta s deťmi za ňou chodievali.
Deti sa tam najedli, ešte si aj domov zobrali. Doma peňazí nebolo. Čo aj žena zarobila, otec prepil. Nevesta ju aj nahovárala, aby sa vrátila, no ona odmietla. No zvrtli sa pomery a pečením chlebíka si už na živobytie ťažko zarábala. Odišla na Dolniaky na repu. A si aj zarobila. Aby peniaze nestratila, dala si, ako iné prostodušné ženičky, zárobok schovať gazdovi, ktorý ich ta bol zaviedol. A ten peniažky prehajdákal. Nemal nič, nemali mu čo vziať, no sľúbil, že všetko vráti. No čo starej Pôstkovej iné ostávalo, dala sa zasa na pečenie chleba. Ešte tej zimy, štverigajúc sa s bielizňou na pôjd, spadla z rebríka a zlomila si ruku. Jednou rukou na chlieb nezamiesi. Komôrka bez piecky, jesť niet čo, smrť sa zmilovať nechce. Niekto to oznámil na obci a richtár ju dal k doktorom do špitála. Keď sa o tom dopočul jej syn, v opilosti sa vybral za ňou a vzal ju k sebe domov. Rozľútostený ju uložil na teplé miestečko a ona ho hladila rukami po hlave. Keď sa ruka zahojila, ešte tri krát šla do repy. Vrátila sa do banky, vrátiť dlžobu aj s interesami, lebo to nestihla na čas. Keď sa jej bankár opýtal, že či to je zo zárobku, odvetila, že nie, že to perinku predala a zárobok si odložila na pohreb.
DOSLOV: Poviedka popisujúca ťažký život chudobnej ženy na dedine, ktorej hrdosť nedovolí pýtať si peniaze bez zásluh.
Typickým znakom Tajovského poviedok je, že sám autor je zúčastnený v deji. Táto poviedka je príkladom. Je to smutný príbeh zlej situácie na Slovensku. Autor v nej vyzdvihuje čestnosť, pracovitosť a statočnosť. Zosobnením týchto vlastností je mamka Pôstková.