Jozef Gregor-Tajovský

Životopis  
Spisovateľ Jozef Gregor-Tajovský vo svojej prozaickej a dramatickej tvorbe hlboko vnikol do sociálnych problémov života slovenského ľudu. Umožnila mu to skutočnosť, že celý svoj život prežil medzi slovenským ľudom, v úzkom kontakte s ním. Táto osobná skúsenosť bola pre neho impulzom na „portrétovanie“ prostých chudobných ľudí, ktorí žijú z ruky do úst, no pritom sú naplnení bohatstvom čistého ľudského citu.
Jozef Gregor sa narodil 18.októbra 1874 v Tajove pri Banskej Bystrici. Podľa rodiska si zvolil aj literárne meno – Tajovský (písal tiež pod pseudonymami: Jozef Spevák, Podsokolovský, Izäslav, Jano z Dohnian, F.K., G., -g-, Kaprál, M. Žiarsky, Greško, Grigorievič a mnoho iných). Jeho otec Alojz Gregor bol remeselníkom, istý čas richtárom i zamestnancom huty. V národných veciach bol vlažný, čo komplikovalo vzťah so synom. Pravým opakom bola Tajovského matka, dcéra hutníckeho robotníka a domkára Štefana Grešku. Keďže Jozef bol najstarší z desiatich detí, dostal sa do opatery k starému otcovi, Greškovi, dobrému a pracovitému človeku. Tu Tajovský spoznal základné mravné a sociálne životné hodnoty. Skúsenostiam a zážitkom z tohto obdobia sa venoval aj vo svojej literárnej tvorbe („starootcovský cyklus“).
Do ľudovej školy chodil v rodisku, no v roku 1883 prešiel do Banskej Bystrice, kde navštevoval aj strednú (meštiansku) školu (1885-1889). V nej sa denne stretával s násilnou maďarizáciou, čo u neho vyvolávalo trpkosť a rozhorčenie. Národne uvedomelý už z  rodnej dediny , zblížil sa tu s banskobystrickými národovcami. Z týchto čias sú aj jeho prvé dotyky s robotníckym hnutím (spolu so známymi sa zúčastnil na prvomájovej manifestácii).
Z Banskej Bystrice odchádza do Kláštora pod Znievom, kde pokračuje v štúdiu na učiteľskom ústave (1889-1893). Postupne začína tvoriť svoje prvé básnické a prozaické práce. Roku 1893 úspešne zmaturoval a začal učiť v Banskej Bystrici (1893- 31.3.1894), v Hornej Lehote (1.4.-30.9.1894), potom ho preložili do Lopeja (teraz súčasť Podbrezovej), koncom roku 1894 odišiel do Kolárovíc a neskôr do Dohnian (pri Púchove – šk.r.1895/1896).Tu sa zoznámil s dramatikom Ferkom Urbánkom, čo podnietilo Tajovského záujem o divadlo a dramatickú tvorbu. Krátko pôsobil aj v Pohorelej, a v šk.r. 1897/98 učil v Podlaviciach (teraz súčasť Banskej Bystrice). Dôvodom častého striedania pôsobísk boli nezhody s cirkevnou i štátnou vrchnosťou pre jeho národné presvedčenie. Na radu Pavla Blaha a Vavra Šrobára zanechal učiteľstvo a v roku 1898, už ako známy spisovateľ, odchádza študovať do Prahy na Československú obchodnú akadémiu. Na štúdiách ho finančne podporovala aj Českoslovanská jednota. Aktívne sa zúčastňoval na práci študentského spolku Detvan, v roku 1900 bol dokonca jeho podpredsedom. Bližšie sa oboznamoval s českou i svetovou literatúrou. Najviac ho zaujala ruská tvorba, najmä N.V. Gogoľ, L.N. Tolstoj, A.P. Čechov a M. Gorkij. V čase pobytu v Prahe sa zblížil s hlasistami a svoje príspevky publikoval v ich časopisoch Hlas a Prúdy.
Po skončení štúdii nastúpil v trnavskej Vidieckej ľudovej banke, a už o rok prešiel do Martina za úradníka Tatra banky. Súčasne vypomáhal v redakcii Bielkových Ľudových novín. V Martine sa zblížil s Andrejom Halašom, s ktorým podnikal etnografické a folkloristické výpravy za materiálom pre Muzeálnu slovenskú spoločnosť, založenú r.1895 Andrejom Kmeťom. Ak si k tomu prirátame jeho rôznorodé učiteľské stanice, musíme konštatovať, že máloktorý z jeho rovesníkov poznal tak na vlastné oči a v takej šírke slovenskú spoločnosť ako práve Tajovský. Využil to vo svojej tvorbe, kde sa pridŕžal dokumentárneho hľadiska skutočnosti a prehĺbil chápanie umeleckej pravdy. „Dušu ľudí hľadať, nie kroj opisovať, to stalo sa mu spisovateľským krédom.“(3), hovorí o ňom Votruba v štúdii Z novšej literatúry (1909).
V roku 1904 bol Tajovský zavretý v ružomberskom väzení. Odsúdili ho pre článok o vystúpení maďarského divadla v Martine. Potom v  rokoch 1904-1910 bol zamestnaný v Nadlaku (v dnešnom Rumunsku) ako účtovník Ľudovej banky. 12.februára 1907 sa oženil s Hanou Lilgovou, s ktorou sa zoznámil ešte počas martinského pobytu. Pod jeho vplyvom sa stala literárne činná ako Hana Gregorová. Spoločne mali jednu dcéru, Dagmar. Vo februári 1910 Tajovský prešiel za riaditeľa Tatra banky v Prešove, zotrval tam do augusta 1912, potom prijal miesto tajomníka Slovenskej národnej strany v Martine. Bol spolutvorcom jej programu, snažil sa zladiť prácu martinského centra s hlasistickým programom. Čiastočne sa mu to darilo, no politickú buržoáznu koncepciu musel zachovať. Stal sa tiež redaktorom Národného hlásnika.
V júli 1915 bol povolaný do vojenskej služby. Čoskoro sa ako „politicky podozrivý“ dostáva na ruský front, kde 29.decembra 1915 pri Dobropoli prebehol ruského zajatia. Po pobyte v zajateckom tábore Darnica sa 1.5.1916 pridáva k čs. odboju v Kyjeve. Stal sa redaktorom Československých hlasov a šéfredaktor Slovenských hlasov – časopisov čs. légií. Do vlasti prišiel v novembri 1919 v hodnosti kapitána, neskôr bol povýšený na podplukovníka. Prechodne žil v Martine, potom sa natrvalo usadil v Bratislave, kde pôsobil vo funkcii prednostu umiestňovacej legionárskej kancelárie. Penziovaný bol 9.júla 1925, no neprestával sa venovať veciam verejným. V roku 1931 spolu s manželkou podpísal Manifest slovenských spisovateľov, odsudzujúci streľbu na štrajkujúcich robotníkov v Košútoch. Naďalej pomáhal mladým intelektuálom a venoval sa rozvoju kultúrneho a umeleckého života. Spolu s J. Jesenským vystúpil 14.marca 1939 na obranu spoločného štátu Čechov a Slovákov. No zraňovaný surovosťou nastupujúceho fašizmu zomiera 20.mája 1940 vo svojom dome v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne v rodnom Tajove.