GAZDA

Bol jediným synom majetného sedliaka. Keď mu otec umrel, mať ho ako 19-ročného oženila a začali gazdovať. Neskôr sa stal i richtárom. V službe mal viacerých paholkov, jedným z nich bol Maco Mlieč.
Gazda mal už aspoň 60 rokov a bol o rok-dva starší od Maca. No nedal sa s ním ani porovnať:
   „Bohatý, doprial si, nič nerobil, pešo nevyšiel ani do poľa, nuž mal brucho ako súdok a tvár ako mesiac na splne, a na Macovi iba ohorená, čierna, chlpatá kožka na širokých, veľkých kostiach, čaptavá noha a dokľavené prsta na rukách.“(36)  
Aj vlastnosti mali úplne odlišné: Gazda nikdy nebral Maca ako dospelého človeka. Spolu s ostatnými sa mu vysmieval. Mal ho „rád“ iba preto, lebo mu dobre slúžil, poslúchal a všetko urobil. „A gazda ho mal rád, lebo zo šiestich jeho koní jeho dva boly najbystrejšie, najkrajšie, a Maco ich vedel isto v ruke držať a k tomu bol trpezlivý v čakaní do nekonečna.“(37)
  
Sám gazda bol hrozne lenivý, sebecký, doprial iba sebe, a navyše bol i pokrytecký. Maca dal do nemocnice len preto, lebo „škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma zle malo vyhojiť“(38)   Stále držal Maca vo službe, aj keď už nevládal. Od koní ho poslal k volom, a potom zase ku kravám:   „Nech sa zahadzuje na tej jednej za nimi, – smial sa, keď sa o tom s gazdinou radili.“(39)  
Gazda robil len to čo od neho Maco očakával – dával mu prácu. V skutočnosti však zneužil jeho nevedomosť, dobrotu a skromnosť, a vôbec mu neplatil. Až tesne pred smrťou Maca robil vyúčtovanie:
   „sňal kalendár a s čistej strany vyčítal, – všetko spolu trinásť zlatých ti vyplatiť, a do Všechsvätých ti zas hádam niečo zvýši… Ráno porátame s gazdinou, a tieto ti, ak chceš hneď vyplatím, – staval sa gazda veľmi spravodlivým aspoň teraz.“(40)    Ale spravodlivý nebol, veď trinásť zlatých je málo za Macovu celoživotnú robotu, to možno len jeden rok spočítal.
Potom začal Macovi smrť vyhovárať: Hovoril mu, že pošle ráno Švingorku (babu). –Namastí ťa špiritusom a do čeľadnej ti musia postlať, zohreješ sa, prejde ti za dva-tri dni, a budeš chlap ako buk, – a na potešenie nalial Macovi do pohára vína.“(41)
  
Ale bolo mu to vlastne ľahostajné:   „Ak vyzdravie, bude robiť; ak umrie, bude v hrobe hniť. Jemu to bolo jedno.“(42)   Dovtedy videl v Macovi len pracovnú silu. Až keď mu Maco z veľkej vďaky pobozkal ruku, uvidel jeho dobrotu a ľudskosť:    „Konečne i richtárovi vypadly slzy a vo svedomí bohvie, čo si myslel, ale všetko dobré. Bolo však už neskoro. Maca našli ráno studeného v telínci. Gazda mu vystrojil krásny pohreb, s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy sa narodil a umrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia si povrávali, že však ho mal za čo pochovať…“(43)