Druhá vlna slovenského literárneho realizmu (1900-1918)

V myšlienkovom odkaze Hviezdoslava, či Kukučína pokračujú svojimi dielami spisovatelia druhej vlny literárneho realizmu: Božena Slančíkova-Timrava, Jozef Gregor-Tajovský, Ján Čajak, Ľudmila Podjavorinská, Janko Jesenský a Ivan Krasko. Táto generácia sa usiluje o ešte silnejší kontakt so spoločnosťou a mení umelecký pohľad na ňu. Presúva významové ťažisko literárnej výpovede z celku na detail, z „ideálnej“ koncepcie na rovinu „reálnej“ skúsenosti, z vonkajších dejov do oblasti vnútorného diania (prežívania, vedomia). Do úzadia sa dostáva problematika, kto bude stáť na čele národného života, a úplne sa vytráca záujem o zemianstvo. Spisovateľov začal viac zaujímať proces rozvrstvovania(diferenciácie) slovenského národa. Do popredia sa dostáva rozpad patriarchálnej rodiny, jej proletarizácia a s ňou súvisiaci úpadok. Ako základný príznak realistickej umeleckej metódy, zobrazili prehĺbenie kritického prístupu (aspektu) prostredníctvom pohľadu do vnútra národného organizmu.
Názory mladých autorov z prelomu storočí (napríklad Jégé, Šrobár, Smetanay, Škarvan, Tajovský, Krasko) sa formovali v prostredí pražského Detvana, spolku slovenských intelektuálov, študujúcich na vysokých školách v Prahe. Spolok bol založený roku 1882 a myšlienkovo bol v značnej miere napájaný z českého „realizmu“ masarykovského. Podľa toho sa formovala literárna tvorba, no nemalý vplyv mal i kontakt so súdobými hodnotami európskej literatúry (L.N.Tolstoj, E.Zola, H. Sienkiewicz, H.Ibsen).
V deväťdesiatych rokoch sa spolok Detvan venoval najmä L.N.Tolstému. Jeho učenie, rozširované aj skupinou jeho žiakov, dostalo názov tolstojizmus. Prispelo to k formovaniu koncepcie literatúry, ktorej priamym adresátom je ľudový čitateľ, tzv. „ľudovej“ literatúry. Jej najdôležitejšími zástancami a predstaviteľmi sa stali Dušan Makovický a Albert Škarvan. Makovického nenahraditeľný význam spočíva v jeho Jasnopolianskych zápiskoch (1904 – 1910), z čias kedy bol osobným lekárom i spoluúčastníkom posledných rokov života Tolstého. Druhý „tolstojovec“ Škarvan preložil nescenzurovaný text Tolstého románu Vzkriesenie, ale najmä dal svojmu tolstojovstvu charakter rozhodného osobného mravného činu. A vydal o ňom i literárne svedectvo v Zápiskoch vojenského lekára.
Na prelome storočí sa proti jestvujúcemu spôsobu spoločenského i kultúrneho života postavila skupina mladých vzdelancov, sústredená okolo časopisu Hlas (1898 – 1904). Hlasisti sa pokúšali negovať alebo aspoň oslabiť národnoreprezentatívny význam toho vysokého stupňa umeleckosti, ktorý dosiahla slovenská literatúra prostredníctvom prvej realistickej generácie. Zreteľne to dosvedčuje Šrobárov výklad Hviezdoslavovej lyriky, kde básnikovi vyčíta, že tvorí literatúru dostupnú iba inteligencii, a nie ľudovým vrstvám. Dôvod bol, že hlasisti považovali práve ľud za základ národa. Zdôrazňovali potrebu konkrétnej drobnej hospodárskej, politickej a kultúrnej práce medzi ľudom, kládli dôraz na aktivizovanie ľudových más, považujúc ich za dôležitého činiteľa v národnooslobodzovacom slovenskom hnutí. Snažili sa sociálnu situáciu riešiť postupne reformami, zlepšením buržoáznej spoločnosti, pričom vychádzali z masarykovského chápania tejto otázky, ako aj tolstojovskej myšlienky o mravnom obrodení človeka a spoločnosti. Dôležitý bol i boj proti alkoholizmu.
K hlasistickej koncepcii sa kriticky postavili predstavitelia novej vývojovej vlny. Tí sa združovali predovšetkým okolo časopisov Dennica a Prúdy, a spoločne vystúpili v Zborníku slovenskej mládeže (1909). Svoju štúdiu v ňom uverejnil František Votruba. Podáva tam kritické hodnotenie slovenskej literatúry 20. storočia. Vykresľuje čo nové, špecifické a jedinečné priniesla mladšia generácia, no zároveň ho zaujíma na čo nadväzujú a čo rozvíjajú. Z literárnych predchodcov ho zaujali hlavne Vajanský a Hviezdoslav.
Pre autorov druhej vlny realizmu (Tajovský, Timrava, Jesenský) je spoločný životný pocit sklamania zo skutočnosti, zo životnej spoločenskej praxe. V porovnaním s predchádzajúcim obdobím stáva sa ich umelecká tvorba „reálnejšou“, „sociálnejšou“ (respektíve „ľudovejšou“), analytickejšou a subjektívnejšou, prípadne „individualistickejšou“, a voči svetovému literárnemu kontextu otvorenejšou. Autori sa venujú hlavne sociálnej problematike života ľudových vrstiev. Vznikajú diela, ktoré podávajú neprikrášlený obraz o živote najnižších ľudových vrstiev (J.G.Tajovský), čo príslušníci staršej generácie pokladajú za „ponižovanie“ slovenského ľudu. Sociálny kriticizmus je však u každého autora podaný jedinečným spôsobom. U Jesenského, ako na to poukázal S. Šmatlák : „cez výsmešnú karikatúru skutočnosti, u Timravy cez „tajený vzdor“ proti nej, u Tajovského cez usvedčujúcu silu sociálneho dokumentu – no spoločným menovateľom všetkých týchto individualizovaných riešení vzťahu ku skutočnosti ostáva nechuť k ideovým hypotézam dôsledné pridržanie sa konkrétnych javov a faktov života.“(2)
Najviditeľnejšie sa mení žánrový ideál literatúry. Prvá realistická generácia sa usilovala vytvoriť veľkú sujetovú kompozíciu vo všetkých druhoch literatúry (román v próze, epos v poézii, tragédiu v dráme). No mladá generácia sa sústreďuje na „malé“ alebo „nižšie“ žánrové formy: v próze sú to novely, poviedky alebo črty, v poézii sa stáva dominantnou jednotlivá lyrická báseň (teda už nie rozsiahly lyrický cyklus) a epický fragment, v dráme sú to jednoaktovky. Súviselo to s noetickými princípmi tvorby, t.j. s bezprostredným „prieskumom“ sociálno-psychologickej reality súčasnosti.
Vývoj v slovenskej dramatickej literatúre nastal hlavne zásluhou Jozefa Gregora-Tajovského. Ten uviedol do „ľudovej“ hry živé dramatické charaktery, pričom konflikt bol blízky aktuálnej realite života.