Do konca

Obsah  
Jozef Gregor Tajovský rozpráva o jeho mladosti, ktorú strávil u starých rodičov. Spomína ako jeho starý otec rozprával príbehy zo svojho života a pritom vždy začínal slovami: keď som si starú mater bral. Stále pracoval – v lete na poli a záhradách, v zime dnu niečo vystruhoval, opravoval a Tajovský musel všetko popri ňom robiť. Starý otec mal navyše vo zvyku, už večer si robiť plány na druhý deň. Ráno vstával o tretej a zobudil starú mať. Tá, keď zistila koľko je hodín, ľahla si spať ďalej. Starý otec pracoval i cez sviatky, aj keď ženy vraveli, že treba ísť do kostola a modliť sa. No keďže boli unavené, nešli ani ony. Začali aspoň čítať životopisy svätých, ale pospali až do večera. Inokedy v dňoch, keď pršalo a nemohlo sa ísť na pole, starý otec sa vadil s „oblačníkmi“, aby už prestali polievať.
Raz starý otec rozprával i príbeh ako sa zoznámil so starou materou a ako žili: Rodina ho chcela oženiť za bohatú vdovu. Išiel teda, spolu s krstným otcom na pytačky. Vdova sa mu však nepozdávala, a tak odišiel. Stretol dievča Zuzku, tá sa mu zapáčila a hneď ju požiadal o ruku. Peňazí nemali, ale poctivou prácou ich nadobudli. Mali tri deti, no dve z nich umreli na osýpky. Ostalo iba najstaršie dievča, ktoré sa neskôr vydalo a malo kopec detí. Starý otec so starou mamou sa o ne chceli postarať a zabezpečiť ich. Každé malo najprv študovať a potom sa i remeslu vyučiť. Dvoch chlapcov (najstaršieho – Tajovského a štvrtého) si dokonca zobrali k sebe do výchovy.
Starý otec postupne slabol a chorľavel. Prácu však nezanechal. Pracoval aj keď už nevládal. Keď nastal čas kosby, mali s ním veľké ťažkosti. Aby ostal doma museli ho zamykať, alebo s ním už tiež slabá stará mať zostávala. Ale aj tak sa mu podarilo ujsť a došiel i na odľahlú lúku. Potom to už s ním bolo naozaj zlé. Ležal v posteli – mal zápal pľúc. Starala sa o neho stará mať. Tá však, tak ako on, tiež nemohla bez práce vydržať, odbiehala teda do záhrady. Raz sa pozabudla, bola tam dlhšie a keď sa vrátila do izby, starý otec už skonával. Ešte rýchlo zavolala kňaza, aby mu dal požehnanie. Po jeho smrti, o necelé dva roky, po živote plnom práce pre dobro svojich detí a vnúčat, umrela i ona.


Charakteristika postáv   STARÝ OTEC  
Bol to starý otec Jozefa Gregora Tajovského. Na jeho výzore bolo vidieť, že sa o seba stará a vôbec nevyzeral na svoj vek. „Postavy bol nízkej. Čelo okrúhle, zpod čiernych obŕv dobrácky hľadelo dvoje malých modrých očú. Bradu si holil, fúzy strihal, a i keď umrel ako sedemdesiatpäťročný starec, mal všetky zuby a iba na vrchhlave trochu zrednuté, ale dosť tmavé vlasy.“(100) Dá sa povedať, že bol zdravý ako buk, iba čo mal telo doráňané od toľkej roboty. „Nikdy vraj nebol ťažšie chorý, ale porúbanín a všelijakých pamiatok od saní, vozov a čo ja viem, mal viac po tele ako rokov.“(101) V živote i v práci bol veľmi odvážny: „Bol smelý, podnikavý, a takému sa vždy skorej niečo ujde ako tomu za pecou. Často s nasadením života liezol po spílenom, ale zastavivšom sa strome, obťal mu haluze a tak ho povalil.“(102) I ako hutník a baník, nebál sa spúšťať do dier, aby páni nové bane otvorili. A to všetko len preto, aby jeho „deťom bolo lepšie a svet mal zárobok“(103) Starý otec bol i vzdelaný: „Počal byť váženým občanom, a že vedel písať i čítať a v počtoch sa vyznal, za pár rokov prešiel všetky obecné úrady, od mladšieho prísažného až po salašného gazdu a richtára.“(104)
Bol veľmi pracovitý, ani oddychu si nedoprial. Ráno vstával už o tretej a hneď išiel do roboty. Ak ostatní ešte spali takto im hovorieval: „Ja som nie taký hniliak ako niekto…Tak sa budete i mať, i ja s vami pre vás“(105) Vedel, že jedine prácou sa dá niečo dosiahnuť. Pracoval teda od skorého rána až do večera. „Starý otec vracal sa s poľa iba potme s plnou kapsou húb alebo nejakého ovocia, liečivých zelín, a kým sme šli spať, vyrozprával nám všetko, čo videl a skúsil od poludnia.“(106) Hoci sa vracal určite unavený, bol i „celý šťastný, že sa uchodil a videl, čo mu božie požehnanie sľubuje, koľko a z čoho bude môcť odložiť „deťom našim“, ako nás  vnúčatá menoval.“(107)
Bol dobrým rečníkom. Po večeroch opisoval, čo všetko zažil počas dňa a svojim vnukom často rozprával príbehy zo svojho života. Tie väčšinou začínal slovami: „Keď som si starú mater bral, bolo mi práve osemnásť rokov a šesť mesiacov…“(108) Rád sa pritom aj zasmial, no keď to už „malo byť na smiech, muselo za to stáť, nielen slovo prehodiť. Lebo to bola jedna z hlavných jeho vlastností, že s každým hovoril priamo, zkrátka a vždy vážne, lebo vždy mal plnú hlavu starostí, plánov a ruky plné práce. Len keď sa cítil medzi svojimi, počúval alebo hovoril i sám do smiechu, nezaháľajúc ešte ani vtedy.“(109) Mal v sebe i kus optimizmu: „Dobrý gazda má si myslieť, že bude sto rokov žiť,– odpovedal na to starý otec“(110) Preto si robil plány vždy dopredu, samozrejme plány na prácu. Tá preňho bola naozaj všetkým: „Práca a len práca bola celý jeho život až do konca“(111) Robil naozaj stále, i keď bol sviatok, čo na dedine nebolo zvykom: „A či bola nedeľa, alebo sviatok, áno, predpoludním do kostola, ale popoludní už ho mohol nikto doma nehľadať.“(112) Na jar a v lete „po záhradách štepil, presádzal, opiľoval“(113) a do poľa chodil. V zime si doniesol robotu od izby: „Už buď šindle strúhal, alebo zápory dlabal na dvere po záhradách, alebo hrable, kosiská opravoval, varešky vystruhoval, a keby už vonkoncom nemal čo robiť, vytĺkal zo sekier a motýk staré poriská a osádzal nové. Keď sa bravce chovaly, tri týždne pred zabíjačkou strúhal papečky do jaterníc, sušil a tĺkol korenie do klobás.“(114) Venoval sa tesárčine a trochu aj kováčstvu: „robil fajky- drevienky a na ne všelijaké medené, spiežové klobúčiky a vytĺkol i tak niečo, ak by sa už ozaj inej práce nebolo našlo.“(115) 
Hoci pochádzal z chudobnej rodiny, odmietol sa oženiť s bohatou vdovou: „Jemu sa i nepáčila, a potom si pomyslel: „Taká boháčka, a ja nič nemám; ešte by mi to niekedy na oči vyhadzovala“(116) Radšej si zobral slúžku Zuzku, ktorá mu padla do oka. Bola to sirota od detstva a už od ôsmeho roku slúžila. Mali šťastné manželstvo, no postihlo ich aj nešťastie: „umrelo im na osýpky dvoje mladších detí, takže zostalo nažive iba najstaršie dievča.“(117)  Vnúčat mali hojne, mali ich radi, starali sa o ne a aj strachovali: „Čože sa im dostane po nás, keď sa my pominieme?“(118) Starý otec mal so starou mamou veľa spoločného: „v päťdesiatom výročí rozpamätali na prácu a poctivosť, ktoré ich sviazaly takou mocnou páskou k spoločnému životu jedine pre dobro svojich detí, svojich vnúčat, ktoré tak vrúcne milovali; pre ich blaho nikdy si nedožičili temer ani jedla, ani oddychu, iba tej práce večnej. Tá bola vždy len ich!“(119) 
Aj keď bol starý otec vzdelaný, mal trochu skreslené až rozprávkové predstavy o svete: „Predstavoval si totiž vec tak, že Pán Boh je len akýmsi najvyšším správcom sveta a že také podriadené úlohy, ako je dážď rozlievať, mráz robiť, sneh sypať, sveril druhým, neviem, akým „oblačníkom“, ktorí vraj vše robia svetu napriek.“(120) Veril povestiam a bol dokonca ochotný čakať na poklad: „počaly mu oživovať v pamäti poviestky o zakliatych zámkoch, Jánošíkových pokladoch, a ja i s ním sme jeden dosť veľký kopec ďaleko v horách skopali do doliny a celé noci prečkali pri skalách, kde maly peniaze vyhárať. No nenašli sme, iba ak starú podkovu, a nedočkali nikdy nič.“(121) Na druhej strane dodržiaval tradície a z časti veril i poverám, napríklad keď na Štedrý večer „vzal hrču cesta opekancového a – či bolo snehu do pása, alebo vyše – prebrodil všetky záhrady a natieral cestom stromy, aby dobre rodily.“(122) 
Jeho spoločníkom bol často jeho vnuk, Jozef Gregor, ale vždy s ním bol jeho pes, preto si starý otec k nemu vytvoril určitý vzťah. „Povedľa neho verný jeho strážca – pes, s ním sa shováral, alebo, ak zle robil, napríklad trávnik pre krticu driapal, vadil sa ako s rozumným tvorom.“(123) 
U starého otca platilo, keď nemohol pracovať bol „chorý“ a keď bol chorý naozaj, nemohol prácu zanechať. Nemohol ju vynechať ani jeden deň. „Ale jeho svetom bolo predsa len pole: tam keď nemohol byť jeden deň, cítil sa ako v okovách.“(124) A aj keď už zostarol a síl mu ubudlo, nebol to dostatočný dôvod, aby si oddýchol. „My sme mu už dávno prácu bránili, ale on, až kým ho smrť nezmorila, nemohol sa na robotníkov dívať, že by sa nebol púšťal do práce, ktorú vládal, alebo nie.“(125)  Nikdy ani nepomyslel na to, že by polihoval a bol neužitočný. „Ale aby ste vedeli, že som ešte nie na zakopanie, daj sem tú kosu! – popľul si dlane, vzal druhému kosu z ruky, ale sotva vyťal na kosisko, ustal a musel si sadnúť a oddychovať. No ani vtedy sa ešte nepriznal, že je vina na ňom, ale „kosa je tupá“.“(126) Vidíme tu, že bol príliš hrdý, aby pred ostatnými otvorene priznal svoju slabosť a nevládnosť, alebo nebodaj prijal od nich nejakú pomoc. „Ale chytiť ho a tak mu pomôcť, ah, to nie! Že čo by som ho viedol? Že či je on azda opitý?! Že to len ožranov vodia popod pazuchu, a nie, nie, on sa nedá. Tak, sto ráz oddychujúc, došli sme spolu domov.“(127)  Dokonca i pred smrťou myslel na povinnosti: „Tak len predsa už umriem, a ja som ešte na lúku sľúbil“(128)  A samozrejme nezabúdal na svoju túžbu zaopatriť deti i vnúčatá. Bol naozaj veľmi starostlivý. „Deti, moje deti! Veď či ste už všetky zaopatrené, aby som ja mohol umrieť? Nie ste. Aha, ešte Ďurko, Janko, Anička, – a porátal všetkých malých, – čo tým ešte treba, to len ja viem.“(129)
Za celý jeho život i jeho prácu, patrí mu, rovnako ako jeho žene, uznanie a úcta, ako aj sám autor píše: „Pre nás žili, pre nás pracovali a strádali bez oddychu až do konca, i nechže je obom ľahká slovenská zem!“(130) Problémy poviedky

1.
           
CHUDOBA & MORÁLNE HODNOTY
Tak ako aj v iných poviedkach, i tu autor opisuje človeka z chudobných pomerov, ktorý však má veľké bohatstvo vo svojom vnútri. Je bohatý svojimi dobrými vlastnosťami, a hlavne tým, že neprekračuje morálne hodnoty. Postava starého otca zobrazuje pracovitosť, poctivosť a odhodlanosť. Autor tak zobrazuje myšlienku, že dobré vlastnosti a charakter vôbec nezávisia od majetku.

2.
           
 SOBÁŠ PRE MAJETOK
Autor zobrazil situáciu a postoje ľudí, ktoré v tom období na dedine vôbec neboli ojedinelé. Boli to sobáše, nie z lásky a oddanosti, ale pre peniaze. Bola to jedna z ciest ako sa dostať k majetku. Starý otec Jozefa Gregora Tajovského si ju však nevybral. Hoci ho chcela jeho rodina oženiť s bohatšou vdovou, on odmietol. Na jednej strane sa mu nepáčila, no hlavne si uvedomoval svoju situáciu – že nič nemal, a preto by to nebolo správne. Vedel, že raz by sa tento rozdiel v majetku mohol obrátiť proti nemu. Zobral si radšej dievča, ktoré sa mu zapáčilo, i keď bolo chudobné a slúžilo ako obyčajná slúžka.

3.
           
ZVYKY NA DEDINE Situácia na dedine je dotvorená rozprávaním o ďalších zaužívaných zvykoch. Spomína sa napríklad spôsob verbovania chlapcov na vojnu. Jedna obec bola povinná odviesť pol vojaka a obvykle to bol taký, čo mal rozpory s rodičmi. Poprípade sa mohli spojiť dve obce a poslať nejakého cudzieho paholka. Ďalej sa zvyky vzťahujú na sviatky. Ľudia chodili ráno a dokonca i popoludní do kostola. A čo sa týka jednotlivých domácností, tie sa riadili tým, že svetlo sa zažalo až keď sa zemiaky uvarili. Bolo to hlavne preto, aby šetrili olejom do lámp.

4.
           
POVERČIVOSŤ OBYČAJNÉHO ĽUDU
Ľudia na dedine boli dosť naivní a verili rôznym poverám. Môžeme to vidieť na konaní starého otca, ktorý na štedrý deň natieral stromy opekancovým cestom, aby dobre rodili. Ďalej verili i rôznym povestiam, napríklad o Jánošíkovi, zakliatych zámkoch a zakopaných pokladoch. Starý otec pri hľadaní pokladu prečkal i celé noci v lese. Ale okrem starej podkovy (tá do pokladu určite nepatrila) nenašiel nič. Motívy poviedky  

1.
           
STAROSTLIVOSŤ A RODIČOVSKÁ LÁSKA
Starý otec so starou mamou sa príkladne starali o svoje deti i vnúčatá. Nesmierne ich milovali a boli ochotní sa pre ne obetovať. Celý život, takmer bez oddychu, ťažko pracovali, aby deťom bolo lepšie. Chceli im dopriať i vzdelanie i vyučenie sa remeslu, nech sú dobre pripravení do života. Dvoch z vnukov mali dokonca priamo u seba vo výchove. Snažili sa spoločne o to, aby po ich smrti deťom i vnúčatám nič nechýbalo a bolo aspoň trochu zabezpečení. Ba čo viac po celý život im boli vzorom a príkladom cnostného života.