Charakteristika postáv – MAMKA PÔSTKOVÁ

MAMKA PÔSTKOVÁ  
Bola to šesťdesiatpäťročná maličká jednoduchá žena, vychudnutá natoľko, že vyzerá ako dieťa: „Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne soschnutá, maličká žena. Sedí na stoličke, visia jej nohy, obuté vo veľkých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Zpod plachtičky vykúka čierna, smraštená, chudá tvár, vpadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené dvanásť-trinásťročné dieťa.“(44) Nebola vzdelaná: „Nevedela ani čítať, ani písať. Zmenku podpisoval majetný gazda.“(45), no predsa bola zdvorilá a úctivá: „Dobrý deň, vinšujem, – povedala tichým, bojazlivým hlasom.“(46) Jej pomery boli naozaj veľmi biedne: „Tri koruny… – hovorí zmätená a zarazená babka, vyťahujúc zpod pazuchy vrecko z handričky, – to mi naraz, prosím, veľa bude…Nevládzem toľko zarobiť… Ja by si to po korunke, po pol skorej odmrvila.“(47) 
V banke mala pôžičku, ktorú pomaly, ale poctivo splácala: „Mamka Pôstková vážne chápe svoju povinnosť a z dvanásť korún pôžičky sišla za tie roky po korunke, po pol už na tri koruny“(48) Aj keď viackrát žiadala o zhovievavosť a odklad, nikdy nechcela darovanie dlžoby : „Že veď čo ako tvrdo, aby sme sa len nebáli, že kým ona žije. Nebude nikto za ňu platiť, ani banka škodovať.“(49) Aby sa v tom uistila, vždy sa pýtala úradníka, či to dobre spočítal: „Veď len šesták som bola dala. Či ste sa nepomýlili v rátaní?“(50) A aj keď jej iní inak radili, ona stále hovorila: „O statočnosť prísť na starosť…Ja už na to nemám svedomia. Keď bolo treba peniažky brať na zmenku, vtedy „prosím vás“, a teraz hodiť, „plaťte si, mohli ste sa nepodpísať, vedeli ste, že ja nič nemám“…Aba. To vy by ste možno tak, ale ja nie. Kým, žijem neopustím sa, a keď umriem, zostanú háby, perinka, truhla, posteľ, nech si predajú…“(51) Už si viackrát ušetrila, ale rozdala iným, požičala, a tak sa peniažky rýchlo minuli. Celý život však robila čo mohla, tvrdo pracovala, aby zarobila. Na jar chodila do repy, v zime zase „piekla chlebík, predávala a živila sa robotou a – biedou.“(52)  Potom si však zlomila ruku. Nemohla už viac chlieb piecť, lebo jednou zamiesiť nemohla. Nakoniec, chorá a zostarnutá predala, aj to posledné, čo mala – svoju perinku, aby splatila tie tri koruny: „Na túto dlžôbku predala som tú perinku, čo ste mi boli v jeseni nechali…Koľkože mi už teraz tých interesov? Porátajteže si dobre…veľa som zameškala… – a vykrúcala kyptavými ručičkami peniažky z handričky.“(53)
Mala dobré srdce. Dávala druhým, hoci sama málo mala, napríklad dávala chlebík aj keď jej nezaplatili: „Akože im nedať, keď zaprosia, a viem, že nemajú, čo by na tej dlani.“(54) Veľa si toho odriekala, dokonca si potom i na múku musela požičať.
Starala sa a živila svojho muža, ktorý nerád robil a rád pil:  „Polihoval. Keď ho žena durila, spravil sa chorým. Ešte i fajčil. Vydriapal dva-tri krajciare i na pálenku od nej a šiel do krčmy, na uhol, alebo druhých pri robote zahovárať. Ona, blázon, vše uverila jeho chorobám, a potom mu už tak zvykla, že on – ak chcel – zvŕšil jej robotu okolo domu, ona drhla po zárobkoch, chovala ho.“(55) Keď umrel, uľavilo sa jej – mala menej starostí, menej výdavkov. No so synom mala ešte väčšie ťažkosti. Podal sa na otca a veľa pil. Chodil si k nej po peniaze: „Prišiel vše ešte i syn a „požičal“ si od matere i posledný krajciar. –Veď len do prvého. Zarobil, materi vrátil-nevrátil, pýtal i po iné razy.“(56) Keď nedala alebo nemala „vyhádzal ju z chyžky na dvor, že za ňu árendy platiť nebude“(57) Ona saproti nemu postaviť nemohla, pretože bola postavou menšia i slabšia. Až keď sa na kare svojho otca tak opil, že jej „ „starej strige-materi“ sa vyhrážal, že keď ho ona nebíjala, bude ju on.“(58), odišla z domu a bývala sama: Mať sa našla za tri zlaté komôrku, s nevestou preniesla starú truhlu, posteľ a začala, už vyše šesťdesiatročná – sama žiť.“(59) Keďže bola skromná i v takýchto biednych podmienkach bola spokojná: „Bola rada, že si „oddýchne“ od toho zlostníka – syna, a keď ho menej vídala, nazdávala sa, že je lepší. Chválila si život, len na zdraví aby Pán Boh neuťahoval.“(60)
Vo svojej jednoduchosti mala veľkú, niekedy až naivnú, dôveru v ľudí. Keď už po dlhej práci zarobila, „aby si peniažky nestratila, dala si, ako iné prostodušné ženičky, zárobok schovať gazdovi, ktorý ich ta bol zaviedol. A ten peniažky zčiastky prepil, zčiastky rozdal fiškálom, aby mu vymáhali akýsi na licitácii nespravodlivo predaný majetok.“(61) Bola podvedená a pritom prišla o všetky peniaze. Tu sa však prejavuje jej húževnatosť – nevzdáva sa a snaží sa ďalej, aby mohla zaplatiť dlžobu: Nezúfala, ale chytila sa znova chlebík piecť, a do banky bol a doniesla šesták na úroky.“(62)
Nikdy nežiadala o pomoc, nikdy nechcela byť na obtiaž. I keď si ju syn zobral k sebe, v čase keď mala zlomenú ruku, pomáhala ako mohla: Aby v dome biedy nebolo a ona darmo nejedla popredala svoje háby, perie z perinky, a čo ani nevesta nevedeli, dávala do hrnca.“(63)