Charakteristika postáv – APOLIENA

Apoliena bola pätnásťročné hluché dievča zo sedliackej rodiny: „dievča z hôr a sedliača, ale že malo vraj pätnásť rokov a bolo len ako päsť. Taký kŕč opálený a ruky ako zápalky. Oči ako plánky, a ono zelené, biedne, začuchrané a hluché.“(65) Ohluchla, keď ju opitý otec mlátil. Rovnaký osud mala i jej staršia sestra, s ktorou sa veľmi podobali: „ako by bolo našej Apoliene z oka vypadlo, lenže bolo čistejšie a krajšie oblečené, nie obrúsok, ale šatôčku malo na hlave.“(66) Mala ešte i najmladšiu sestru, ktorá mala asi osem rokov.
Už na prvý pohľad bola Apoliena vychudnutá, no v službe sa mohla najesť a „o pár dní naozaj bola krajšia“(67) Bola slúžkou u majstra a mala sa starať o jeho syna Julka. Do tejto služby ju vyprosila matka. Rodina bola chudobná a Apoliena tak aspoň nebola doma na obtiaž, a trochu sa i najedla a nejaké oblečenie mala: „že sa ono spraví a pláca – aká bude; len na nejaké hábočky aby si vyslúžilo.“(68) Aj tu však Apoliena musela znášať všetky, neraz i kruté, spôsoby, ako sa k nej ľudia správali. Pretože zle počula učni ju prezývali Poleno. Často sa jej vysmievali a využívali ju vo svoj prospech: „Ak nám niečo kázali, čo ktorý z nás mohol, rád potisol na ňu.“(69) Ona bola už odmalička naučená poslúchať. No tak či tak, ako slabšia, nemohla sa proti tomu postaviť: „A ona, sprosták, všetko spravila, a keď bolo zle a nás vytĺkli, vyhrážali sme sa jej, nadúvali proti nej líca, buchnátovali ju, alebo rozvrteli na dvorci a – pustili.“(70)
  
Dokonca ani pani majstrovná ju nemala rada: „že sa jej nemohla len povedať, rozkázať, ale musela všetko ukazovať, ako sa čo robí. Nakričala na ňu, namykala sa jej i ona dosť.“(71) A tak si Apoliena užila bitky aj doma, aj v službe.
Svoje správanie k nej, učni zmenia až keď zistia príčinu jej hluchoty: A od tých čias, kým Apoliena u nás slúžila, i keď nás bili, nebolelo nás to tak, lebo sme si pripomínali, že Apoliena viac vystála, keď od zauškovania ohluchla, a prestali sme na ňu húkať a sa jej posmievať.“(72) Teraz už mali pre ňu pochopenie a súcit: „A ešte, chudera, od ruky otcovej. Ešte keď ťa cudzí, no, to je cudzí, ale otec…“(73) Apoliena nakoniec musela zo služby odísť, pretože dieťa začalo hovoriť, no učňom jej bolo ľúto: „Ba kde sa to ozaj, chúďa, tlčie…? Ale možno, že už má i isté miesto, len nikto o ňom nevie…“(74)   RODINA  
Rodina žila v biednych podmienkach. Mali tri deti, všetky tri dcéry. Dve z nich od bitky ohluchli. Najmladšia ešte počuje, ale stále iba ukazuje posunky,  pretože sa to od sestier naučila. Otec je alkoholik, bije ženu i deti: „Keď sa nahlce, čože ten dbá, prečo udrie a kade, či poza uši, či po tvári, či po chrbte. Taká som vše i ja celá belasá.“(75)  Matka sa síce pokúšala s deťmi od neho ujsť: „Bože, nuž veď či som sa s ním málo natrhala, alebo málo s nimi nautekala s nimi, ako s mladými pred psom, a prišiel za mnou, a ešte ľudia mali s ním oštaru.“(76), ale nikdy skutočne neodišla. Proti bitke sa nepostavila, neurobila nič, nenadala mu, nekričala. Dokonca ešte i ospravedlňovala jeho správanie: „Ba ešte i horší sa nájdu“(77). A stále sa s ním snažila byť za dobre a dúfala, že sa zmení: „Ale je už starší ako mladší: dá Pán Boh, že na starosť ak sa jej dožije, síde mu na um, čo sa nám naubližoval a nabil mňa i svojich detí.“(78) PANI MAJSTROVÁ  
Žena majstra u ktorého slúžila Apoliena. Má snobské správanie, nezáleží jej ani na učňoch, ani na Apoliene. Prihovára sa Apolieninej matke, len aby niečo pozisťovala. V rozhovore odsudzuje bitie detí: „No to si ja, žena moja, – pretrhla ju pani majstrová, – raz neviem ani pomyslieť, ako by mohol byť niektorý otec taký kat a tak bez poriadku biť svoje deti, že ich ohluší.“(79), no zároveň sama bije učňov i Apolienu. To odsudzovanie by platilo zrejme len v prípade jej syna, ktorého mala rada. Celkovo hľadela len na svoje záujmy. Chcela, aby práca bola rýchlo hotová, pritom sa však sama nepričinila. Bola netrpezlivá. Keď musela Apoliene všetko ukazovať a nestačilo jej len rozkázať, rýchlo znervóznela a rozčúlila sa.