Apoliena

Obsah
Rozprávač, ako učeň, i druhý učeň Jano pracovali u majstra a jeho ženy. Keď sa však do rodiny narodilo dieťa, nevedeli si s ním poradiť a tak k nim prišla slúžka. Bolo to hluché dievča Apoliena, ktorí často učni prezývali Poleno. Musela robiť i za nich, inak sa jej vyhrážali a bili ju. A aj od pani si bitky poriadne užila.
O dva alebo tri týždne tam prišlo druhé dievča, staršia sestra Apolieny. Keďže i ona bola hluchá, spoločne sa rozprávali posunkami. Neskôr prišla aj ich matka, s najmladšou dcérkou, aby pobrala veci na pranie. Prihovorila sa jej pani majstrovná a pustili sa do rozhovoru. Žena jej vyrozprávala ako jej dve dcéry ohluchli. Ich otec veľa pije a mláti ich hlava, nehlava. Jeho úder do hlavičky sa im stal osudným. Iba najmenšia zatiaľ počuje, ale aj tak nerozpráva, pretože sa od sestier naučila ukazovať. Už viackrát sa všetky pokúšali od neho utiecť, no neúspešne.
Keď toto počuli učni, prišlo im Apolieny ľúto. Už sa jej neposmievali, ani ju nebili. Ba čo viac i sami ľahšie výprask znášali, lebo vedeli, že ich Poleno toho viacej vytrpelo a to dokonca od vlastného otca.
Časom však Apoliena musela odísť, lebo majstrov syn Julko vyrástol a začal hovoriť. Slúžka prišla nová, ale čo sa stalo s Apolienou to nikto nevie…  


Charakteristika postáv   APOLIENA
Apoliena bola pätnásťročné hluché dievča zo sedliackej rodiny: „dievča z hôr a sedliača, ale že malo vraj pätnásť rokov a bolo len ako päsť. Taký kŕč opálený a ruky ako zápalky. Oči ako plánky, a ono zelené, biedne, začuchrané a hluché.“(65) Ohluchla, keď ju opitý otec mlátil. Rovnaký osud mala i jej staršia sestra, s ktorou sa veľmi podobali: „ako by bolo našej Apoliene z oka vypadlo, lenže bolo čistejšie a krajšie oblečené, nie obrúsok, ale šatôčku malo na hlave.“(66) Mala ešte i najmladšiu sestru, ktorá mala asi osem rokov.
Už na prvý pohľad bola Apoliena vychudnutá, no v službe sa mohla najesť a „o pár dní naozaj bola krajšia“(67) Bola slúžkou u majstra a mala sa starať o jeho syna Julka. Do tejto služby ju vyprosila matka. Rodina bola chudobná a Apoliena tak aspoň nebola doma na obtiaž, a trochu sa i najedla a nejaké oblečenie mala: „že sa ono spraví a pláca – aká bude; len na nejaké hábočky aby si vyslúžilo.“(68) Aj tu však Apoliena musela znášať všetky, neraz i kruté, spôsoby, ako sa k nej ľudia správali. Pretože zle počula učni ju prezývali Poleno. Často sa jej vysmievali a využívali ju vo svoj prospech: „Ak nám niečo kázali, čo ktorý z nás mohol, rád potisol na ňu.“(69) Ona bola už odmalička naučená poslúchať. No tak či tak, ako slabšia, nemohla sa proti tomu postaviť: „A ona, sprosták, všetko spravila, a keď bolo zle a nás vytĺkli, vyhrážali sme sa jej, nadúvali proti nej líca, buchnátovali ju, alebo rozvrteli na dvorci a – pustili.“(70)
  
Dokonca ani pani majstrovná ju nemala rada: „že sa jej nemohla len povedať, rozkázať, ale musela všetko ukazovať, ako sa čo robí. Nakričala na ňu, namykala sa jej i ona dosť.“(71) A tak si Apoliena užila bitky aj doma, aj v službe.
Svoje správanie k nej, učni zmenia až keď zistia príčinu jej hluchoty: A od tých čias, kým Apoliena u nás slúžila, i keď nás bili, nebolelo nás to tak, lebo sme si pripomínali, že Apoliena viac vystála, keď od zauškovania ohluchla, a prestali sme na ňu húkať a sa jej posmievať.“(72) Teraz už mali pre ňu pochopenie a súcit: „A ešte, chudera, od ruky otcovej. Ešte keď ťa cudzí, no, to je cudzí, ale otec…“(73) Apoliena nakoniec musela zo služby odísť, pretože dieťa začalo hovoriť, no učňom jej bolo ľúto: „Ba kde sa to ozaj, chúďa, tlčie…? Ale možno, že už má i isté miesto, len nikto o ňom nevie…“(74)   RODINA  
Rodina žila v biednych podmienkach. Mali tri deti, všetky tri dcéry. Dve z nich od bitky ohluchli. Najmladšia ešte počuje, ale stále iba ukazuje posunky,  pretože sa to od sestier naučila. Otec je alkoholik, bije ženu i deti: „Keď sa nahlce, čože ten dbá, prečo udrie a kade, či poza uši, či po tvári, či po chrbte. Taká som vše i ja celá belasá.“(75)  Matka sa síce pokúšala s deťmi od neho ujsť: „Bože, nuž veď či som sa s ním málo natrhala, alebo málo s nimi nautekala s nimi, ako s mladými pred psom, a prišiel za mnou, a ešte ľudia mali s ním oštaru.“(76), ale nikdy skutočne neodišla. Proti bitke sa nepostavila, neurobila nič, nenadala mu, nekričala. Dokonca ešte i ospravedlňovala jeho správanie: „Ba ešte i horší sa nájdu“(77). A stále sa s ním snažila byť za dobre a dúfala, že sa zmení: „Ale je už starší ako mladší: dá Pán Boh, že na starosť ak sa jej dožije, síde mu na um, čo sa nám naubližoval a nabil mňa i svojich detí.“(78) PANI MAJSTROVÁ  
Žena majstra u ktorého slúžila Apoliena. Má snobské správanie, nezáleží jej ani na učňoch, ani na Apoliene. Prihovára sa Apolieninej matke, len aby niečo pozisťovala. V rozhovore odsudzuje bitie detí: „No to si ja, žena moja, – pretrhla ju pani majstrová, – raz neviem ani pomyslieť, ako by mohol byť niektorý otec taký kat a tak bez poriadku biť svoje deti, že ich ohluší.“(79), no zároveň sama bije učňov i Apolienu. To odsudzovanie by platilo zrejme len v prípade jej syna, ktorého mala rada. Celkovo hľadela len na svoje záujmy. Chcela, aby práca bola rýchlo hotová, pritom sa však sama nepričinila. Bola netrpezlivá. Keď musela Apoliene všetko ukazovať a nestačilo jej len rozkázať, rýchlo znervóznela a rozčúlila sa.


Problémy v poviedke  

1.
           
ALKOHOLIZMUS
Autor kritizuje rozšírenie alkoholizmus medzi slovenským ľudom poukazovaním na jeho následky. Tie sú veľmi kruté a dotýkajú sa hlavne spolunažívania v rodine. Otec veľa pije, opitý prichádza domov, mláti svoju ženu i deti, aj keď nemá príčinu. V opitosti nehľadí na nič. Bitka je dokonca až taká tvrdá, že deti ožobráči. Údery do hlavičky im spôsobia hluchotu. Tajovský takýto príklad vykreslil v postave Apolieny. Celkovo je to zobrazenie najextrémnejšieho dôsledku alkoholizmu v Tajovského tvorbe.

2.
           
POSTAVENIE POSTIHNUTÉHO ČLOVEKA V DEDINSKEJ SPOLOČNOSTI
Apoliena bola hluchá, a tým sa odlišovala od ostatných ľudí. No a práve preto sa jej vysmievali. Bola pre nich horšia ako slúžka. Aj keď mala dosť vlastnej roboty, musela robiť i tú za učňov. Tí sa jej inak vyhrážali bitkou, ktorej si už aj tak poriadne užila. Na jej osude vidieť, aké bolo vo vtedajšej spoločnosti na dedine postavenie človeka, ktorý bol iný – postihnutý. Ľudia ho neprijali medzi seba, brali ho ako menejcenného a správali sa k nemu kruto – bitky a posmešky.

3.
           
NADRADENOSŤ PÁNOV
U pánov slúžilo obvykle veľa ľudí. Boli to napríklad slúžky, učni, a tak ďalej. No páni si ich nevážili a kruto s nimi zaobchádzali. Nielenže služobníctvu často za prácu platili len jedlom a oblečením (prípad Apolieny), ale keď ich bolo treba, čo i len trochu popohnať k robote, hneď využívali tvrdý spôsob – bitku: „hoci nás i pán majster oflinkami a remeňom, pani majstrovná zas metlou horlive pobádali k tomu, aby vreštiak bol čisto opatrený“(80) Bitku si služobníctvo užilo hlavne vtedy, keď urobili niečo zle a páni boli nespokojní. No nie vždy to bolo adekvátna. Výprask totiž dostávali aj za najmenší priestupok: „robil som narážku na včerajší Janov výprask od pána, následkom, ktorého mu ruka a plece obelasely, a len preto, že zhltal Julíkovi cukor a pol rožka.“(81)

4.
           
VYKORISŤOVANIE DETÍ

                 
Hoci Apoliena bola ešte len dieťa, mala pätnásť rokov, musela už slúžiť. Nebolo jej dopriate detstvo, kedy by sa mohla hrať a spoznávať, alebo tak ako my dnes, študovať. Navyše jej chýbala rodičovská láska a opatera, a postihol ju nešťastný osud – ohluchla. Napriek všetkým týmto faktom nebolo z jej práce poľavené. Musela pracovať ako ostatní. Popritom jej plácou bolo iba jedlo a nejaké oblečenie. No môžeme k tomu pripočítať ešte aj bitky a výsmech.

5.
           
PASIVITA NÁRODA
Autor zobrazuje ľudí, ktorí znášajú svoj ťažký osud, no pritom nič neurobia pre jeho zmenu. Apolienina matka trpela správanie svojho muža, Apoliena zasa znášala výsmech a bitky. Autor takto vlastne kritizuje pasivitu celej spoločnosti.

6.
           
UČNI & APOLIENA
Učni mali v podstate rovnakú situáciu ako Apoliena. Boli tiež chudobní a rovnako bití majstrom i paňou. Ale predsa Apolienu ešte viac podriadili. Musela ich poslúchať a taktiež ju bili. Možno preto, aby si vybili zlosť z bitky, ktorú sami dostali, a možno preto, aby neboli tými najslabšími a najnižšími.
Nakoniec menia svoje správanie, prejavujú súcit a ľútosť. Poznali hranicu ľudskosti a keďže videli Apolienin trpký osud, nechceli túto hranicu prekročiť. Škoda len, že takéto zásady nepoznal jej otec a zachádzal naozaj až do krajností.